H. Gordon Skilling: Osobná spomienka

publikované v časopise Kritika & Kontext 3-4/1999

Je pre mňa cťou, že môžem mojim príspevkom vzdať hold Milanovi Šimečkovi, jednej z najväčších postáv moderných českých a slovenských dejín a môjmu blízkemu osobnému priateľovi. Iní autori budú nepochybne hovoriť o jeho diele - jeho bibliografia má okolo dvesto titulov. Dovoľte mi preto, aby som sa obmedzil na niekoľko osobných spomienok na stretnutia s týmto nevšedným človekom, ktoré sa po mnohé roky odohrávali v Bratislave i v Prahe.

Prvýkrát som sa s Milanom stretol v roku 1975, päť rokov potom, čo ho prepustili z Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Predtým bol dlhé roky členom komunistickej strany, prednášal marxizmus-leninizmus a neskôr filozofiu a napísal niekoľko prác o utópiách. Po vylúčení z komunistickej strany a po odchode z fakulty roky pracoval ako bagrista - vtedy sa zblížil so svojimi kolegami - obyčajnými robotníkmi, a to v rozhodujúcej miere ovplyvnilo jeho myslenie. Hovoril mi o tom, ako si robotníci vedia zariadiť, aby nemuseli príliš veľa pracovať, a ako nenávidia Gustáva Husáka. V týchto rokoch nepísal práce určené na publikovanie, napísal však mnoho listov svojmu blízkemu priateľovi Vilémovi Prečanovi, ktoré neskôr vyšli v Nemecku.
Keď sme sa v roku 1977 opäť stretli, Milan bol nezamestnaný a s vervou písal pre samizdat. Tak trochu konšpiratívne sme sa stretli na veľkom parkovisku pri rieke pod bratislavským hradom. Uvítal, že som udržiaval tesný kontakt s jeho priateľom Prečanom v Nemecku. Neskôr mi raz pri obede na Kalinovej chate slávnostne, aj keď zo žartu udelil Rad bieleho leva (vyznamenanie, ktoré som po vyše desiatich rokoch skutočne dostal od prezidenta Havla). Milan mi povedal, že nepodpísal Chartu; mal pocit, že ako Čech žijúci na Slovensku by ju nemal podpisovať. Duchom bol, samozrejme, chartista a udržiaval úzke kontakty s českými chartistami z Prahy a Brna. V Bratislave boli s Mirom Kusým takmer jedinými predstaviteľmi opozície, ale Milan už vtedy písal jeden provokatívny samizdatový článok za druhým, vrátane knihy Obnovení pořádku, ktorá je brilantnou analýzou reálneho socializmu a politiky normalizácie za Husákovho režimu. Ako raz povedal, "explózia slobodnej kultúry", ktorej významnou súčasťou boli aj jeho práce, bola "účinnou zbraňou proti lži, útlaku a hlúposti".
V nasledujúcich rokoch sme sa stretávali pravidelne, viac alebo menej verejne, v Rybárskom cechu - reštaurácii pod hradom, v slovenskej kolibe v Karpatoch, mimo mesta, v reštaurácii vo veži nového mostu cez Dunaj a často aj v jeho byte na Pražskej ulici. Niekedy ho z Prahy upozornili na skorý príchod Byrona, ako ma nazývali. Inokedy som sa zjavil neočakávane, akoby som práve prišiel, ako hovorieval, električkou zo svojho bytu v Toronte.
V roku 1978 sme sa rozprávali o jeho názoroch na disidentskú činnosť. Milanovi sa nepozdávala predstava, že by Charta 77 ale byť politickejšia; bol presvedčený, že pokojné postupovanie krok za krokom povedie k malým zmenám k lepšiemu. Pyšne mi ukazoval koláž s motívom ukrižovania od Jiřího Kolářa, ktorú mu pražskí spisovatelia udelili za najlepšiu knihu roka, Obnovení pořádku. Vycestoval do Prahy, aby si ocenenie prevzal, ale na stanici ho čakala polícia a musel sa vrátiť späť. Keď som mu povedal, že knihu chcú vydať v zahraničí, vložil si hlavu do dlaní a uprene sa zadíval von z okna. Bol na svoju knihu hrdý; ako priznal, bola to "jediná vec, ktorá dávala jeho životu zmysel", bál sa však následkov. Jeho milovaná žena Eva prijímala Milanovu disidentnú činnosť s výhradami a bála sa následkov, ktoré by mohli poznamenať Milanov život i život jeho rodiny. Keď ho vzápätí odsúdili na trinásť mesiacov väzenia, bolo to pre ňu zdrvujúce. Zatelefonoval som mu niekoľko hodín po prepustení z väzenia - chcel som ho privítať doma, ale bol taký rozochvený, že takmer nedokázal hovoriť anglicky. Jeho mladší syn nasledoval otcov príklad a tiež písal pre samizdat.
V osemdesiatych rokoch sme mali dve pamätné stretnutia. V roku 1984 sa odohralo čosi, čo nazval zázrakom - znovu sme sa stretli s Jiřinou Šiklovou v pražskom byte našej blízkej priateľky Lisy Rudinger. Neskôr v tom istom roku prišiel s Evou a manželmi Kusými na chatu Eviných rodičov neďaleko Brna. Rozprával mi o svojich zážitkoch z väzenia a o svojej novej práci - pracoval ako dokumentarista. "Neboli sme skutoční disidenti, ba ani sme nežili politikou", povedal mi vtedy. Vravel, že sa iba napriek všetkým ťažkostiam pokúšali tešiť zo života. Jeho očakávania boli ešte veľmi skromné. Neočakával veľkú zmenu - a iste neočakával revolúciu ani žiadnu utópiu. Ich nezávislá činnosť bola aktom morálneho odporu voči režimu a jeho "civilizovanému násiliu", ako sa vyjadril.
Keď sme sa v roku 1987 opäť stretli, hovoril, že veci sa začínajú meniť, nie v dôsledku mocenských politických bojov, ale v dôsledku sociálneho vývoja, ktorý napokon povedie k zmenám na vedúcich postoch a v politike. Milan s Evou pricestovali do Prahy, keď sme s mojou ženou Sally oslavovali zlatú svadbu - päťdesiate výročie nášho sobáša. V Starej radnici a na obede v Obecnom dome sa zišlo 20-25 disidentov vrátane Václava Havla. Po obede mi povedal, že táto udalosť bola preňho tou najkrajšou udalosťou za posledné dlhé roky a že mu vohnala slzy do očí. Po obrade pri pohári vína v historickej reštaurácii pri Starej synagóge žartom vyhlásil, že to bola v istom zmysle historická chvíľa - "akési zmierenie medzi nami a režimom"!! Prorocky predpovedal, že o tri roky bude ešte lepšie a že Vilém Prečan tu bude sedieť s nami.
A potom v roku 1990 skutočne nastala zmena. Stretli sme sa v jeho pracovni na Pražskom hrade, kde pracoval ako prezidentov poradca. Kráčali sme po "chodbách moci", ako som ich nazval - a on so smiechom odvetil, že by to bol dobrý názov pre jeho nasledujúcu knihu. Keď sme neskôr obedovali spolu s Vilémom a Helenou Prečanovcami a s Jiřinou Šiklovou v Levom dvore, všetci hovorili o tom, že po páde komunizmu ľuďom chýba samostatnosť a ochota pracovať. Milan nostalgicky spomínal na zlaté disidentské časy a zdalo sa, že vo svojej vysokej funkcii sa necíti doma - vravel, že by bol radšej zostal nezávislým kritikom v Bratislave. Prácu poradcu prijal zdráhavo až keď mu Havel povedal, že sa riadi Dalajlámovou radou, aby sa pri výbere svojich poradcov vyhýbal tým, čo majú osobné ambície a dôveroval iba tým, čo ich nemajú. Milan najprv rozdelenie Československa neočakával, ale začínal si ho uvedomovať v celej jeho vážnosti. Zaoberal sa týmto problémom predovšetkým teoreticky. Bol presvedčený, že osemdesiat percent Slovákov chcelo zostať v spoločnom štáte s Čechmi. Prezident sa rozhodol zriadiť prezidentskú kanceláriu na Bratislavskom hrade, aby Slováci cítili, že je ich prezidentom. Žiaľ, nestačilo to a ani Milan, ani prezident nemohli o dva roky neskôr rozdeleniu nijako zabrániť.
Netušil som, že na tomto obede sme sa stretli posledný krát - o mesiac na to neočakávane zomrel. Mal ísť do Vancouveru prednášať na University of British Columbia a cestou sa zastaviť u mňa v Toronte. Jeho tragická smrť znamenala pre mňa stratu veľkého osobného priateľa a pre prezidenta stratu múdreho poradcu. Dnes žije iba v našich spomienkach a v spomienkach mnohých ďalších ako odvážny a múdry človek (a ako človek s veľkým zmyslom pre humor), ktorý prispel k pádu komunizmu v Československu - a keby žil, možno by ešte významnou mierou prispel do života oboch slobodných krajín.

Z anglického originálu preložila Ľubica Hábová.

Je pre mňa cťou, že môžem mojim príspevkom vzdať hold Milanovi Šimečkovi, jednej z najväčších postáv moderných českých a slovenských dejín a môjmu blízkemu osobnému priateľovi. Iní autori budú nepochybne hovoriť o jeho diele - jeho bibliografia má okolo dvesto titulov. Dovoľte mi preto, aby som sa obmedzil na niekoľko osobných spomienok na stretnutia s týmto nevšedným človekom, ktoré sa po mnohé roky odohrávali v Bratislave i v Prahe.

 

Prvýkrát som sa s Milanom stretol v roku 1975, päť rokov potom, čo ho prepustili z Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Predtým bol dlhé roky členom komunistickej strany, prednášal marxizmus-leninizmus a neskôr filozofiu a napísal niekoľko prác o utópiách. Po vylúčení z komunistickej strany a po odchode z fakulty roky pracoval ako bagrista - vtedy sa zblížil so svojimi kolegami - obyčajnými robotníkmi, a to v rozhodujúcej miere ovplyvnilo jeho myslenie. Hovoril mi o tom, ako si robotníci vedia zariadiť, aby nemuseli príliš veľa pracovať, a ako nenávidia Gustáva Husáka. V týchto rokoch nepísal práce určené na publikovanie, napísal však mnoho listov svojmu blízkemu priateľovi Vilémovi Prečanovi, ktoré neskôr vyšli v Nemecku.

    Keď sme sa v roku 1977 opäť stretli, Milan bol nezamestnaný a s vervou písal pre samizdat. Tak trochu konšpiratívne sme sa stretli na veľkom parkovisku pri rieke pod bratislavským hradom. Uvítal, že som udržiaval tesný kontakt s jeho priateľom Prečanom v Nemecku. Neskôr mi raz pri obede na Kalinovej chate slávnostne, aj keď zo žartu udelil Rad bieleho leva (vyznamenanie, ktoré som po vyše desiatich rokoch skutočne dostal od prezidenta Havla). Milan mi povedal, že nepodpísal Chartu; mal pocit, že ako Čech žijúci na Slovensku by ju nemal podpisovať. Duchom bol, samozrejme, chartista a udržiaval úzke kontakty s českými chartistami z Prahy a Brna. V Bratislave boli s Mirom Kusým takmer jedinými predstaviteľmi opozície, ale Milan už vtedy písal jeden provokatívny samizdatový článok za druhým, vrátane knihy Obnovení pořádku, ktorá je brilantnou analýzou reálneho socializmu a politiky normalizácie za Husákovho režimu. Ako raz povedal, “explózia slobodnej kultúry”, ktorej významnou súčasťou boli aj jeho práce, bola “účinnou zbraňou proti lži, útlaku a hlúposti”.

    V nasledujúcich rokoch sme sa stretávali pravidelne, viac alebo menej verejne, v Rybárskom cechu - reštaurácii pod hradom, v slovenskej kolibe v Karpatoch, mimo mesta, v reštaurácii vo veži nového mostu cez Dunaj a často aj v jeho byte na Pražskej ulici. Niekedy ho z Prahy upozornili na skorý príchod Byrona, ako ma nazývali. Inokedy som sa zjavil neočakávane, akoby som práve prišiel, ako hovorieval, električkou zo svojho bytu v Toronte.

    V roku 1978 sme sa rozprávali o jeho názoroch na disidentskú činnosť. Milanovi sa nepozdávala predstava, že by Charta 77 ale byť politickejšia; bol presvedčený, že pokojné postupovanie krok za krokom povedie k malým zmenám k lepšiemu. Pyšne mi ukazoval koláž s motívom ukrižovania od Jiřího Kolářa, ktorú mu pražskí spisovatelia udelili za najlepšiu knihu roka, Obnovení pořádku. Vycestoval do Prahy, aby si ocenenie prevzal, ale na stanici ho čakala polícia a musel sa vrátiť späť. Keď som mu povedal, že knihu chcú vydať v zahraničí, vložil si hlavu do dlaní a uprene sa zadíval von z okna. Bol na svoju knihu hrdý; ako priznal, bola to “jediná vec, ktorá dávala jeho životu zmysel”, bál sa však následkov. Jeho milovaná žena Eva prijímala Milanovu disidentnú činnosť s výhradami a bála sa následkov, ktoré by mohli poznamenať Milanov život i život jeho rodiny. Keď ho vzápätí odsúdili na trinásť mesiacov väzenia, bolo to pre ňu zdrvujúce. Zatelefonoval som mu niekoľko hodín po prepustení z väzenia - chcel som ho privítať doma, ale bol taký rozochvený, že takmer nedokázal hovoriť anglicky. Jeho mladší syn nasledoval otcov príklad a tiež písal pre samizdat.

    V osemdesiatych rokoch sme mali dve pamätné stretnutia. V roku 1984 sa odohralo čosi, čo nazval zázrakom - znovu sme sa stretli s Jiřinou Šiklovou v pražskom byte našej blízkej priateľky Lisy Rudinger. Neskôr v tom istom roku prišiel s Evou a manželmi Kusými na chatu Eviných rodičov neďaleko Brna. Rozprával mi o svojich zážitkoch z väzenia a o svojej novej práci - pracoval ako dokumentarista. “Neboli sme skutoční disidenti, ba ani sme nežili politikou”, povedal mi vtedy. Vravel, že sa iba napriek všetkým ťažkostiam pokúšali tešiť zo života. Jeho očakávania boli ešte veľmi skromné. Neočakával veľkú zmenu - a iste neočakával revolúciu ani žiadnu utópiu. Ich nezávislá činnosť bola aktom morálneho odporu voči režimu a jeho “civilizovanému násiliu”, ako sa vyjadril.

    Keď sme sa v roku 1987 opäť stretli, hovoril, že veci sa začínajú meniť, nie v dôsledku mocenských politických bojov, ale v dôsledku sociálneho vývoja, ktorý napokon povedie k zmenám na vedúcich postoch a v politike. Milan s Evou pricestovali do Prahy, keď sme s mojou ženou Sally oslavovali zlatú svadbu - päťdesiate výročie nášho sobáša. V Starej radnici a na obede v Obecnom dome sa zišlo 20-25 disidentov vrátane Václava Havla. Po obede mi povedal, že táto udalosť bola preňho tou najkrajšou udalosťou za posledné dlhé roky a že mu vohnala slzy do očí. Po obrade pri pohári vína v historickej reštaurácii pri Starej synagóge žartom vyhlásil, že to bola v istom zmysle historická chvíľa - “akési zmierenie medzi nami a režimom”!! Prorocky predpovedal, že o tri roky bude ešte lepšie a že Vilém Prečan tu bude sedieť s nami.

    A potom v roku 1990 skutočne nastala zmena. Stretli sme sa v jeho pracovni na Pražskom hrade, kde pracoval ako prezidentov poradca. Kráčali sme po “chodbách moci”, ako som ich nazval - a on so smiechom odvetil, že by to bol dobrý názov pre jeho nasledujúcu knihu. Keď sme neskôr obedovali spolu s Vilémom a Helenou Prečanovcami a s Jiřinou Šiklovou v Levom dvore, všetci hovorili o tom, že po páde komunizmu ľuďom chýba samostatnosť a ochota pracovať. Milan nostalgicky spomínal na zlaté disidentské časy a zdalo sa, že vo svojej vysokej funkcii sa necíti doma - vravel, že by bol radšej zostal nezávislým kritikom v Bratislave. Prácu poradcu prijal zdráhavo až keď mu Havel povedal, že sa riadi Dalajlámovou radou, aby sa pri výbere svojich poradcov vyhýbal tým, čo majú osobné ambície a dôveroval iba tým, čo ich nemajú. Milan najprv rozdelenie Československa neočakával, ale začínal si ho uvedomovať v celej jeho vážnosti. Zaoberal sa týmto problémom predovšetkým teoreticky. Bol presvedčený, že osemdesiat percent Slovákov chcelo zostať v spoločnom štáte s Čechmi. Prezident sa rozhodol zriadiť prezidentskú kanceláriu na Bratislavskom hrade, aby Slováci cítili, že je ich prezidentom. Žiaľ, nestačilo to a ani Milan, ani prezident nemohli o dva roky neskôr rozdeleniu nijako zabrániť.

    Netušil som, že na tomto obede sme sa stretli posledný krát - o mesiac na to neočakávane zomrel. Mal ísť do Vancouveru prednášať na University of British Columbia a cestou sa zastaviť u mňa v Toronte. Jeho tragická smrť znamenala pre mňa stratu veľkého osobného priateľa a pre prezidenta stratu múdreho poradcu. Dnes žije iba v našich spomienkach a v spomienkach mnohých ďalších ako odvážny a múdry človek (a ako človek s veľkým zmyslom pre humor), ktorý prispel k pádu komunizmu v Československu - a keby žil, možno by ešte významnou mierou prispel do života oboch slobodných krajín.


Z anglického originálu preložila Ľubica Hábová.