Agneša Kalinová: Nenormalizované stretnutia s istým občanom Milanom Šimečkom
Keď som na jeseň 1978 odchádzala s mužom a s dcérou do emigrácie, dal mi Milan spolu s niekoľkými ďalšími darčekmi, ako bola vlastnoručne do plechu vytepaná československá zástava, na pamiatku svoju fotografiu. Stál na nej usmievavý a plavý a bradu si s profesionálnym pohybom nekladného hrdinu opieral o riadnu robošskú lopatu. Na druhú stranu sa pod venovaním a dátumom podpísal ako istý občan Milan Šimečka.
Vypožičal si totiž titul nedávno predtým publikovaného, tuším dvojdielneho hanopisu v bratislavskej Pravde. Nebol to, prirodzene, ani prvý ani posledný štvák proti nemu, ale keď sa na to dnes dívam, týmto titulkom vlastne dosť presne vystihol, čo Milan svojim spôsobom života i spôsobom písania tak dôsledne sledoval: byť občanom, zrelým a svojprávnym občanom, plniť si aj za cenu rizika pre seba i rodinu z toho vyplývajúce povinnosti, teda medzi iným dožadovať sa pre seba i spoluobčanov všetkých svojich práv. Predovšetkým práva na vlastný, nikým dopredu nenalinkovaný názor na dianie okolo seba.
Fotografiu som dlho nosila v priesvitnej priehradke peňaženky, po čase sa mi však už zdala akási neprimeraná, z diaľky som sledovala, ako si Milana osud, či presnejšie neúprosná, ale anonymná ruka normalizátorov surovo podáva, ako ho zavreli a potom s nalomeným zdravím o rok zas pustili, ako sa so slabnúcim zrakom ďalej bil o svoju dôstojnosť, ako zápasil so slovami, aby im navzdory všetkému vdýchol nielen svoje myšlienky a presvedčenie, ale aj ľudskú bezprostrednosť a šarm ľahkosti. Pritom si čoraz naliehavejšie uvedomoval, cítila som to z jeho riadkov i z hlasu v telefóne, ako nenávratne plynie čas a aká neistá je perspektíva zásadných zmien, ktorá nám všetkým blízkym i vzdialeným neprestal sľubovať. To bolo začiatkom osemdesiatych rokov.
Keď som ho po jedenástich rokoch, a to presne na konci osemdesiatych rokov, deň pred Silvestrom 1989-90 opäť stretla v Mníchove, jeho úsmev sa nezmenil, ale i tak to už nebol mladý muž z mojej fotografie, ktorý pokojne mohol vystupovať v role hrdinu zo socrealistického filmu. Nad úsmevom sa vznášalo trocha skepsy, plavé vlasy nepatrne zredli a nebola som si celkom istá, či nie sú skôr osivené. Pre mňa nezvyklo hrubé sklá zahmlených okuliarov celkom neprekrývali smútok v očiach. Kdesi mám fotografiu aj z tých dní, ale bez venovania.
Chcela by som však predovšetkým zaspomínať na obdobie, ktoré sme s Milanom a s jeho rodinou najintenzívnejšie spolu prežívali: na to, ako sme na vlastnej koži skúsili obnovenie reálnosocialistického poriadku, ktoré Milan vo svojej prvej samizdatovej knihe tak presne pomenoval a analyzoval. Teda na desaťročie od pražskej jari po Chartu 77 a potom po emigráciu našej rodiny. Vídali sme sa v tých rokoch priemerne raz – dvakrát za týždeň, podelili sme sa o strasti a – prečo to tajiť – i o príležitostné slasti, aké nám naservírovali zamračené, ale neraz aj tragikomické veľké dejiny a naše, zväčša nemenej klopotné, ale chvíľami i veselé súkromné malé dejiny.
Už neviem kedy presne som sa s Milanom zoznámila, ale muselo to byť niekedy v šesťdesiatych rokoch. Zaregistrovala som ho ako jedného zo sympatických mladších manželových kolegov na Vysokej škole múzických umení, kde obaja učili. Zato si dobre pamätám (takmer počujem svoj mierne vyčítavý tón), ako som sa niekedy na samom začiatku onej jari, teda už vo februári či v marci 68, spýtala manžela, prečo nepovie tomu Milanovi Šimečkovi, že keď tak inteligentne vypisuje do Literárok, mohol by čosi napísať aj do Kultúrneho života, ktorý som vtedy do roztrhania tela redigovala. Milan skutočne čoskoro do Kultúrneho života napísal: volalo sa to Návrat do Európy (mal priam vaculíkovský talent na osudné titulky!) a bol to jeden zo smrteľných hriechov, ktoré proti nemu o dva roky vytiahli pri straníckych previerkach, keď ho vytipovali a vypudili z komunistickej strany.
Keď som prvýkrát bola u Šimečkovcov v byte na Pražskej ulici za bratislavskou hlavnou stanicou, už bolo chvíľu po veľkej nádeji, nastala jeseň. Do Bratislavy prišiel Ludvík Vaculík ešte s kýmsi z Literárok, aby s redaktormi a spolupracovníkmi už nevychádzajúceho Kultúrneho života dohovoril obsah slovenského čísla, ktorým ich chceli pražskí kolegovia potešiť a povzbudiť. Po porade sme sa vybrali k Šimečkovcom, kde žiarila taká upravenosť a pohoda, že mi vôbec na um nezišlo, aký je ten dvojizbový v podstate tesný pre oboch píšucich, prekladajúcich, neustále čosi študujúcich manželov, vysokoškolských pedagógov s dvojicou dorastajúcich synov. Možno mi to došlo až po rokoch, keď som žila dávno v Mníchove. Spytovala som sa však už vtedy Evy či Milana, odkiaľ majú tie dve krásne farebné litografie Fernanda Légera, s tým spojenú historku som však zabudla, hoci som si ju po čase na vlastnú žiadosť znova vypočula. Neskôr k litografiám pribudla ešte koláž od Kolářa, ale to je už udalosť z neskorších rokov. Vtedy, na jeseň 68, nám Vaculík za všeobecného a najmä Milanovho nadšeného súhlasu objasňoval svoje heslo dňa: nepředposírejme se…
O pár týždňov sme s Milanom a s Evou oslávili prvý z našich spoločných Silvestrov. Nový rok 1969 sme vítali u nás, na Kúpeľnej ulici, v priesečníku medzi Carltonm a Dunajom, bolo nás tak do tucta, aj s milým mladým Francúzom, synom známeho publicistu, ktorý sa neobyčajne angažoval za Dubčeka, socializmus s ľudskou tvárou a za nás všetkých, ale osobne si už netrúfal do okupovaného Československa. Mladík prišiel z Paríža aj s pôvabnou slečnou, ktorú nám staromódne predstavil ako svoju sesternicu či snúbenicu a Laco, môj manžel, každému z prítomných aspoň raz za tú noc ukázal telegram, v ktorom nám slávny karikaturista z Talianska na novoročné povzbudenie pripomínal, že popri bratoch máme aj priateľov. Všetci sme sa teda tvárili, či aj verili, že svet je gombička a všetko sa v novom roku na dobré obráti. O polnoci povedal Milan prípitok na Kultúrny život, na jeho vzkriesenie. S ďalšími stratami sme zrejme vtedy ešte nerátali, takže sme si aj zatancovali.
Nič sa však neobracalo, najmä nie na lepšie, presedeli a prediskutovali sme o tom s Milanom a s nápadne sa zmenšujúcou hŕstkou ďalších priateľov dlhé hodiny, rozoberali sme chýry, klebety, povesti, analyzovali sme stupňujúce sa novinové kampane proti reformistom a iným sionistom, ale stále sa nám akosi nechcelo veriť, že povedané s V+W – poměry sa konsolidujú směrem k nule a to nadlho a neodvolateľne. Ten pocit ma hádam prvý raz ovanul – som totiž, pokým ma nepochytí zlosť a vzdor, z radu skutočných a nenapraviteľných optimistov, na akého sa Milan azda vždy len štylizoval – keď k nám raz hneď popoludní nečakane vpadol. Osebe to nebolo nič zvláštneho. Veď aj v rokoch, keď sme vôbec nerátali s tým, že nám odpočúvajú telefón, alebo že nás dokonca sledujú, priatelia často prichádzali neohlásení na kus reči a na šálku kávy. Len tak, idúcky okolo. Bývali sme v strede mesta, manžel pracoval zväčša doma a pri jeho schopnosti rýchle sa opäť koncentrovať na robotu, mu takéto vyrušenie vôbec nevadilo. Netušil, že si z toho sliediči raz vyfabrikujú zárodok sprisahania.
Ukázalo sa, že tentoraz neprišiel Milan len tak, idúcky okolo. Išlo o čosi vážne, aj keď to vyslovili poľahky, akoby mimochodom, keď už bol chvíľu posedel, vypočul si naše novinky a takmer dopil svoju kávu: Dnes mám štyridsať rokov a práve som dostal výpoveď zo školy. Možno poradie, v akom to uviedol bolo opačné, ale viem, že ma zamrazilo. Uvedomila som si totiž, a neraz sme o tom neskôr s Lacom hovorili, tú relatívne väčšiu generačnú osudovosť, či povedzme len smolu už v pomere k mojim šiestim, najmä k Lacovým sedemnástim rokom naviac: on už čosi skúsil, prežil, urobil, ba takmer dokončil, aj keď tiež za krajne nepriaznivých okolností, uprostred neustálych hektických a nevypočítateľných atmosfericko-politických tlakov zmien, aké predstavovali štyridsiate, päťdesiate, ba i tie relatívne požehnané šesťdesiate roky pre človeka, živiaceho sa perom. Milan sa však presne štyridsaťročný, teda na vrchole tvorivých schopností, duševných síl a elánu ocitol v situácii načisto zablokovanej, čelom k múru zákazov: čokoľvek publikovať, slobodne a verejne rozvíjať a potom konfrontovať svoje myšlienky s inými, venovať sa mladým ľuďom, práci na vysokej škole, ktorú miloval a ktorú robil výborne a úspešne. Ba ešte aj s nemožnosťou pokojne si študovať, s prísunom informácií na úrovni storočia.
Vtedy, na začiatku sedemdesiatych rokov, však nestála v popredí obava z intelektuálnej frustrácie, smútok rozlúčky s doterajšou prácou a problém vlastných nevyužitých tvorivých schopností. Na krku mal každý z nás – Milan ako práceschopný pomerne mladý muž dvojnásobne – naliehavú otázku ako a kde získať nové zamestnanie. Na základné živobytie aj ako krytie pred hlúpym, ale nebezpečným paragrafom o príživníctve, ktorý hrozil trestným postihom, ak si normalizačným kádrovaním postihnutý nenašiel chytro inú prácu. Aj keď hlboko pod svojou kvalifikáciou, bez perspektívnej zmysluplnej činnosti.
Milan sa tu rozhodol celkom nezávisle od lokálnych konvencií a tým I nenápadného, nezávadného, teda slušného chovania. Neurobil to, čo od neho očakávali, hore i dole ba aj uprostred, politická verchuška, bývalí kolegovia ešte sediaci na svojich miestach i terajší spolutrpitelia, rovnako ako on prepustení z úradov, škôl či redakcií: neprijal miesto, ktoré mu aj keď len na pol úst s milostivou zhovievavosťou ponúkol bývalý univerzitný kolega, teraz všemocný ideologický tajomník slovenského ÚV KSS Ľubomír Pezlár. Milan totiž, ako nám tiež trocha prekvapeným, ale rýchle presvedčeným vysvetlil, vôbec nestál o milosť, aby mohol za mizerný plat (hovorili sme tomu dvetisícpaťstovka, čo znamenalo maximálny plat dvetisícpaťsto korún brutto a súčasne pripomínalo zákon č. 255 o uznaní účasti na protifašistickom odboji), trčať plných osem hodín v akomsi zbytočnom, zle vedenom archíve, unudiť sa na smrť a ešte prejavovať komusi vďačnosť. Pritom bolo práve toto pochybné privilégium, šanca zotrvať aspoň zdanlivo v zamestnaní na úrovni, v suchu a v teplúčku, sladkým tajomstvom zakríknutosti a dvadsaťročnej pasivity veľkej časti z partaje i z pôvodného zamestnania vyhodenej slovenskej inteligencie. Milan Šimečka takmer jediný odmietol sadnúť na lep tomuto válkovsko-pezlárovskemu triku, ktorý si vynucoval vďačnú poslušnosť za to, že na rozdiel od situácie v Čechách, nikomu zo slovenskej inteligencie nedovolili zostúpiť až do nížin (občas aj o čosi lepšie platených) robotníckych povolaní.
A tak sa, aby sme si to neidealizovali: sčasti zo vzdoru, sčasti z hrdosti na vlastné dve zdravé ruky a vtedy ešte železné zdravie i na ostravský pôvod, sčasti hádam aj z túžby po malom dobrodružstve a predovšetkým z čírej, krásnej, ľudskej i vedecko-pedagogickej zvedavosti, ako to tam dole medzi tými jednoduchými ľuďmi v skutočnosti vyzerá, začala Milanova anabáza. Tí hore, vrátane eštebákov a útočníkov z Pravdy, to označovali za Milanovu zámernú a zlovoľnú provokáciu. Akoby bolo bývalo jeho súkromnou vôľou, rozhodnutím a provokáciou, že už neprednášal na Vysokej škole múzických umení…
My, jeho kamaráti, sme si z jeho robotníckych skúseností užili vždy hlavne to pozlátko: zabával nás historkami o svojich šéfoch i iných poloveličinách, ktoré sprvu rozvážal ako šofér akéhosi štvrťvedeckého ústavu. To sa mu však pochopiteľne a rýchlo sprotivilo, ešte kratší čas mu vyhovovala pseudokancelárska nepráca, ktorú mu v tom istom podniku potom predsa len nanútili. Stálo ho však istú námahu, aby sa odtiaľ vôbec vymotal, kým ho láskavo neuvoľnili, aby si konečne skúsil mužnejšiu robotu: povolanie bagristu v Pozemných stavbách. To už bolo preňho aspoň spočiatku skutočné eldorádo, nevyčerpateľný prameň príbehov zo života, ľudských typov a osudov, nečakaných, sviežich postrehov, metafor, slovných obratov, proste každodenného, nefalšovaného ľudského folklóru.
Najkrajšie stopy bagristických zážitkov, cudzích i vlastných bájok, môžeme poľahky nájsť vo fejtónoch z tohto obdobia, v rozprávaní o Kameňožrútoch, či vo Fejtóne o zemine. Sama si, pravdu povediac, už konkrétne na veľa z toho nespomínam. Viem len, že sme sa skvostne zabávali a zároveň aj to, že si Milan očividne uvedomil a pripustil, ako tvrdo a nepekne zasahoval údajný socializmus už od samého začiatku aj do tohto prostredia, medzi polosedliakov a polo- či celkom-Maďarov z bratislavských predmestí a zo Žitného ostrova, ktorých pri bagri postretal. To presvitalo cez príbehy, ktorými nás chcel hlavne rozveseliť. Najhlbšie mi však utkveli v pamäti utrúsené poznámky, že život bagristu na bratislavskom sídlisku je nebezpečný, ba neustále ohrozený: lebo nik v kancelárii nemá a preto mu ako bagristovi ani nedá do rúk plány, podľa ktorých tu predtým uložili a viedli káble vysokého napätia. Ak o ne však rýpadlo bagra nebodaj zavadí, môže to pripraviť posádku o ruku, o nohu, či aj o hlavu. Bol zopárkrát očitým svedkom takéhoto nešťastia. Preto som s oveľa väčším potešením načúvala ďalším historkám o pánovi Molnárovi či Nagyovi, o zázračnej tekvici, ktorú si v skleníku vypestovali alebo o ich manželských trabloch, smiala sa citátom z ich svojrázneho slovníka, keď som v mesiacoch pred našim odchodom vedela, že s nimi Milan rozpráva len ako skladník, ktorý im vydáva cement a čo ja viem čo ešte, čo pri práci na bagri potrebujú, sám sa však na tých obludách viac nevozí.
Hoci som tu už spomínala fejtóny, ktoré vznikali až od polovice sedemdesiatych rokov, musím sa ešte vrátiť späť. K roku 1972, ktorý tvrdo zasiahol nás všetkých, hŕstku priateľov, čo nám ostala, moju rodinu a s akýmsi zvláštnym druhom nadpráce aj Milana a jeho najbližších. Po pražských zatýkaniach, ktorým tam v postihnutých kruhoch hovorili bartolomejský deň (skôr na počesť ulice, kde sídlili vyšetrovatelia, než pre historickú paralelu s nočným zásahom krutej Kataríny Medicejskej), prišiel rad na Bratislavu. Raz za skorého rána, bolo to v posledný deň januára, sa do zasnežených ulíc vystrojili šesťstotrojky a iné čierne autá, aby odviezli na Februárku niekoľko desiatok ľudí. Zväčša takých, ktorých už normalizácia stihla odsotiť kamsi nabok. Takmer pre všetkých, aj pre mňa, pre Laca a pre Milana, to bol prvý, ale ako sa ukázalo, vôbec nie posledný takýto zážitok, prvá skúsenosť s čudným dialógom hluchých, medzi raz bodrými, inokedy hrozivo sa tváriacimi, ale vždy sebaistými eštebákmi a ich zneistenými, ale časom, po dlhoročnej praxi, čoraz chladnokrvnejšími a odvážnejšími obeťami, či neskôr už protihráčmi v čudnom politickom pokri.
Nikdy sa nám nepodarilo presne zistiť, aký bol pôvodný plán tohto velezáťahu. Faktom ostáva, že ráno zatknutá protištátna skupina, o ktorej informovala minispráva v bratislavskom Večerníku, sa do večera scvrkla na minimum: na manžela a mňa. Ostatných, aj Milana, pustili po mnohohodinovom vypočúvaní domov, obohatených o dôležitú skúsenosť, priam poučenie do ešte krízovejších rokov. Dôsledky, ktoré z toho Milan vyvodil hneď i neskôr, jeho úvahy o cene odvahy a o miere prípustných ústupkov, môžeme poľahky vystopovať v jeho esejach, úvahách až po hádam najbolestnejšiu z nich, ktorú venoval po vyše desiatich rokoch svojmu duchovnému bratovi Winstonovi Smithovi, hrdinovi Orwellovej knihy 1984.
Ale čoskoro sme zistili, že Milan si z tejto i z iných podobných skúseností vyvodil aj návod k činom. Nemám pritom na mysli také preňho samozrejmé veci, akou bolo to, že sa po našom zatknutí usiloval pomôcť našej osamelej dcére, vykoľajenej v týždni maturitných písomiek, ani to, že bol vždy ochotný venovať mi čas, pozornosť, poradiť a prediskutovať so mnou všetky možnosti ako uľahčiť Lacovu situáciu, keď som sa sama po deviatich týždňoch vyhrabala z vyšetrovacej väzby. Pritom ani to akosi nebolo samozrejmosťou pre rad ľudí, ktorých sme donedávna pokladali za blízkych priateľov. Solidarita vtedy nebola okrídleným slovom. Ťažšie zavážil strach.
Teraz, päť rokov potom, čo odzvonili skrytému, ale permanentnému psychoteroru straníckych sekretariátov a Štátnej bezpečnosti, sama neviem presne odhadnúť, do akej miery to musím podrobne vysvetľovať, čo to vtedy znamenalo, ak sa pri normalizačno-justičnom údere, ktorý mal príkladne a pre ostatných výstražne dopadnúť na Slovensku práve na hlavu môjho muža, satirika Jána Ladislava Kalinu, ktosi verejne zastal, ba priam obhajoval dopredu odsúdeného. Azda stačí konštatovať, že to vonkoncom nebývalo zvykom. Milan Šimečka to urobil hneď dvakrát: prvý raz na procese, aj keď tu priamou verejnosťou bol len sudca Mestského súdu, jeho prísediaci a ja s dcérou ako celé pripustené obecenstvo. Musím podotknúť, že nik z ostatných svedkov, ktorí bez výnimky boli z okruhu našich dobrých známych Laca nepotopil, ani nepotvrdil nezmyselné obvinenie z poburovania. Všetci si našli spôsob ako sa z trápnej a nebezpečnej situácie vykrútiť a nestratiť tvár.
Milan však zašiel tak ďaleko, že sa ako svedok obhajoby pustil so sudcom do priamej, aj keď slušne formulovanej polemiky. Rozhodne poprel, že ho Laco poburoval, ak o známej sérii protireformných článkov v Pravde z jesene 68 tvrdil, že sú antisemitské, pretože on sám, Milan, si to tiež vždy myslel aj hovoril. Vlastne vypovedal sám proti sebe, mohli ho rovno sotiť ku Kalinovi na lavicu obžalovaných. Ak sa to nestalo tak pravdepodobne len preto, že to nemali na súde dopredu naplánované. Je už len trpkou iróniou nie osudu, ale normalizačnej justície, že sa Milanova vskutku odvážna výpoveď ocitla v zdôvodnení rozsudku svojráznej formulácií, že obžalovaný J.L. Kalina utvrdzoval iných v ich nesprávnych postojoch… Nepamätám sa, že by sme o tom boli s Milanom niekedy hovorili, mali sme iné starosti, väčšmi nás boleli a mrzeli iné veci.
Keď Mestský súd vyniesol rozsudok a odsúdil na dva roky nepodmienečne notorického poburovateľa Kalinu (lebo si v byte pred priateľmi púšťal ešte v republike, roku 1969 vydanú Krylovu platňu, súkromne tvrdil, že v sérii článkov Pravdy o hriechoch z jari 1968 sa prejavil antisemitizmus a do tretice previnení, že s kamarátkou žijúcou v Belgicku sa raz, takisto doma, radil, či by svoju, nedávno v Bratislave publikovanú knihu Tisíc a jeden vtip, nemohol vydať aj niekde v zahraničí, napríklad v Bruseli) patril Milan medzi tých, čo to nijako nevedeli preglgnúť. I sadol si a urobil vec vtedy a najmä v Bratislave načisto neslýchanú, až nepredstaviteľnú: napísal tri listy na obranu, či záchranu kamaráta. Za adresátov si vybral predsedu SNR Ondreja Klokoča, známeho mu aj ako šéfredaktora Pravdy z jej relatívne najsvetlejšieho obdobia v druhej polovici šesťdesiatych rokov, predsedu zboru povereníkov Petra Colotku, ktorého si ešte pamätal ako vcelku slušného kolegu docenta z Právnickej fakulty a Jozefovi Lenártovi, od ktorého si ako od známej trasorítky asi sľuboval ešte menej ako od prvých dvoch.
V tomto liste trom vtedy nadmieru vplyvným a mocným slovenským stranovládnym činiteľom sa pozastavil nad sústavnou perzekúciou našej rodiny, pripomenul odpočúvačku objavenú pred rokom pod našimi parketami a upozornil na nehorázny rozsudok v načisto za vlasy pritiahnutom procese proti Lacovi. Napísal to jasne a krásne ako to vedel a myslím, že mi list ukázal až keď, azda aj na jeho veľké prekvapenie, dostal pozvanie navštíviť predsedu Slovenskej národnej rady Ondreja Klokoča. A to dokonca pomerne rýchle po odoslaní listu.
Ako nám to hneď začerstva vylíčil a neskôr aj opísal, naozaj zotrvali s predsedom Slovenskej národnej rady v dlhšom a živom rozhovore. Milan povyratúval všetky absurdity procesu, pospomínal aj iné skrivodlivosti, napríklad ako bránia pracovať Vilovi Prečanovi, českému historikovi s mimoriadnym záujmom a nespornými zásluhami o Slovensko. Neboli sme veľmi prekvapení, ale isto trocha sklamaní, keď z toho nakoniec nič nebolo, keď Ondrej Klokoč pri ďalšom stretnutí Milanovi síce povedal, že oni hore vlastne nemajú zvláštny záujem na tom, aby na odvolacom pojednávaní znovu Laca odsúdili. Dodal však, že to sám nemôže sudcovi oznámiť, to by bolo predsa nedovolené zasahovanie, ale zato to sudcovi môžem pokojne pošepkať ja ako manželka obžalovaného. Keď som sa o to pokúsila, sudca Krajského súdu sa zaškaredil, čosi zlostne zamrmlal, otočil sa na opätku a bežal potvrdiť rozsudok. Lacovi, mne i dcére Julke sa však aj vtedy, v tej mizérii i neskôr, nesmierne rátalo vedomie, že sa našiel človek, ktorý sa ho v tejto situácii zastal a riskoval kvôli tomu ešte väčšiu mieru nemilosti, než v akej sa už i tak ocitol. Nebol to v tom čase a na Slovensku vôbec bežný, ani normálny prístup k priateľstvu.
Pritom ťažkosti, nepríjemností, smútok sa v tom čase sypali na Milana z mnohých strán: začiatkom roka Eve zlyhávali nervy. Liečili ju posilňovacími dávkami glukózy tak dlho, kým nezistili, že jej stav spôsobila cukrovka. Len ťažko ju z toho dostali a oboch bolestne zasiahlo vedomie, že to je chronické, trvalé ochorenie invalidita, ako odvtedy hovorí Eva.
Koncom školského roka sa ukázalo, že na rozdiel od staršieho syna Petra, ktorý rok predtým ešte nenápadne a bez námietok z ktorejkoľvek strany preplával zo základnej školy na gymnázium, Milankovi – či malému Milanovi ako sme mu hovorili bez podceňovania, v zmysle juniorstva, kým sa nepremenoval na Martina M. Šimečku – sa to už rozhodne nepodarí a napriek výbornému prospechu a nesporným všestranným vlohám si musí hľadať miesto na učňovke.
To bola prvá Milanova konfrontácia s tvrdou realitou vydierania, pre ktoré o čosi neskôr našiel výstižnú charakteristiku: označil deti občanov reálneho socializmu za rukojemníkov štátu. Sám sa s touto skutočnosťou nikdy nevedel zmieriť, nikdy ho neprestali prenasledovať muky pochybností, či skutočne má právo obetovať vlastnej vnútornej slobode, svojim predstavám o cti a pravde synove vyhliadky do života. Pritom našej Julke, ktorá sa roky márne prebíjala na univerzitu, dôsledne a presvedčivo vysvetľoval, že skutočné vzdelanie, ani pravá ľudská hodnota nezávisí od stupňa formálneho akademického štúdia.
Ibaže vydieranie už neprestalo. Naopak, rozšírilo sa neskôr na Petra, ktorý sa akosi prešmykol na techniku, ba s nevídanou perverzitou aj na Evu. Ale to už bolo v rokoch po Charte, keď Milan dávno poznal celú paletu nápadného i nenápadného sledovania, odstrašovania kamarátov, domových prehliadok, habania kníh a osobných zápiskov, zadržovania korešpondencie, opakovaných vypočúvaní, vynútených návratov z Prahy – napríklad keď mu Jiří Kolář venoval svoju koláž ako osobné vyznamenanie za Obnovenie poriadku ako samizdat roka – a iné, vtedy bežné “ukazovania nástrojov”. Čiže drobného, ale o to sústavnejšieho psychického mučenia, civilizovaného násilia, ako to pomenoval sám Milan. Neprestalo ním byť, hoci sme si ho všemožne zľahčovali, hoci sme si o tom vymýšľali vtipy a pripravovali drobné úskoky. Vynikal v tom Miro Kusý, ktorý napríklad raz pri vypočúvaní potiahol vyšetrovateľom zo stola kópiu Milanovho fejtónu Lúčenie. Lebo, ako vravel: keď ich to tak strašne zaujíma, predsa im to tam nenechám.
Vráťme sa však zase trocha späť v čase: vtedy, v lete 1972, keď môj muž sedel v Justičáku a Milan s Milankom urputne vymýšľali, aké by mohli byť výhody či dokonca prínos rokov, strávených v závodnom učilišti pri Slovnafte, umrel v Ostrave jediný Milanov brat. Päťdesiatročný. Na infarkt. Čo to pre nich znamenalo, som vlastne naplno pochopila o tri roky neskôr, keď sme sa po spoločnej dovolenke v Novej Seninke nad Šumperkom s Milanom a Evou zastavili na dva dni v Ostrave u jeho sestry Ily a precítili samozrejmú, bez veľkých slov fungujúcu, ale o to hlbšiu vnútornú zviazanosť tejto rodiny.
Nemusela som však chodiť do Ostravy, aby som vedela, čo je najdôležitejšie, čo si odtiaľ priniesol do života. Bolo mi to jasné z rozhovorov, historiek i z vážnych úvah, z nekonečných rečí, ktoré sme viedli u nich doma či na našej jurskej chate na strmom kopci, teda vždy aj s pocitom akéhosi nadhľadu, či za večerov po lyžovačke v skromnom moteli na Borovej Sihoti pod Nízkymi Tatrami. Netvrdím, že Milan na Ostravu často spomínal. Ale bolo jasné, že práve tam si natrvalo osvojil plne prežitú skúsenosť, ako sa na kúsku zeme, kde sme sa narodili, nerozmotateľne prelínajú národy a kultúry a že práve v tom je krása a pôvab tejto kultúry a tohto stredoeurópskeho života. Malo to chvíľami podobu tragikomických historiek, napríklad o jeho tetách, maminých sestrách, z ktorých sa jedna vydala za Poliaka, druhá dokonca za Nemca, poslušne sa mu aj jazykovo prispôsobila a nikomu to vtedy, pred vojnou, na Ostravsku nevadilo. Ibaže ich dcéru, Milanovu nemeckú sesternicu – krásavicu musela rodina, jej česká časť po vojne skrývať a ratovať, kým sa do nej nezamiloval a neoženil sa s ňou tuším vojak zo Svobodovej armády. S nadhľadom a s rovnakou úsmevnou nezaujatosťou, ale zároveň s hlbokou vážnosťou pristupoval Milan k problémom česko-slovenským: starostlivo v mysli preosieval slovenské výhrady proti desaťročiam spoločného života, neraz ho rozhorčil povrchný český pohľad na Slovensko. Stál uprostred: boleli ho krivdy z oboch strán. Azda najviac v posledných mesiacoch, týždňoch a dňoch života. Keď sa postupne vytrácala eufória a vzájomná zhovievavosť nežnej revolúcie.
Svet sa mu ani v uzavretom a dusnom priestore, na aký sa na dvadsať normalizačných rokov scvrklo Československo, nevytrácal z vedomia, ani sa nezmenil na čierno-bielu kulisu, aj keď s opačným znamienkom než bolo to oficiálne. Takisto ako nezabudol na svoje štúdium ruskej literatúry a na úctu k tejto kultúre, zaujímal sa o anglosaský svet, ktorý mu otvárala Eva. Prirodzene sme si v tých rokoch radi zacestovali s prstom po mape, či len tak, v čírej fantázii. Ak som ja pritom tvrdievala, že sa pri prvej príležitosti vystrčiť nos z republiky vyberiem na grécke ostrovy (priznám sa, dosiaľ som sa tam nedostala), mal zas Milan vo zvyšku vytiahnuť z náprsnej tašky starostlivo poskladaný plán londýnskeho metra a recitovať názvy jednotlivých staníc. Dokonca im takýto plán v pamiatkovom prevedení visel aj na stene v predsieni.
Mala som teda pocit obrovskej, priam osudovej satisfakcie, keď som sa v júni 1990 stretla s Milanom a s Evou v akejsi vznešenej londýnskej sále, kde prednášal britským intelektuálom o zázračných zmenách v Česko-Slovensku (už vtedy s pomlčkou) a potom s nimi diskutoval o blízkej minulosti a vzdialenejšej budúcnosti. Pritom veľmi trpezlivo, s taktným úsmevom odmietal či vyvracal niektoré iste dobre namierené ľavičiarsko-utopické, treťocestné rady a interpretácie. Trvalo to dosť dlho a nevidelo sa mi to veľmi podnetné. Aj jeho očividne diskusia trocha unavovala, ale zároveň aj bavila ako intelektuálny ping-pong.
Potom sme s najvytrvalejšími z anglických diskutérov aj s mojou v Londýne žijúcou dcérou Julkou (trochu sklamanou, že sa Milanovi neušlo viac času pre ňu a pre jej rodinu), posedeli v nádhernom anglickom pube. Milan očividne ožíval, aj oči mu už po operácii lepšie slúžili a občas zažiaril spoza okuliarov presne tak ako predtým, kedysi na Borovej Sihoti. Obzeral si svojráznu starosvetskú výzdobu, dal si akési britské pivo a trocha roztržito počúval naše nesúvislé reči, small talk. Možno pritom aj rozjímal, tak ako na osamelých prechádzkach, na ktoré sa vždy vyberal popoludní na Silvestra, aby nám potom o polnoci mohol zvestovať, kade sa bude svet uberať. Teraz sa nám beh sveta videl príjemne ustálený, nebolo ani Silvestra a tak sme sa pred polnocou a bez prípitkov všetci zdvihli a vyšli na ulicu. Podali sme si ruky, aj sme sa tak zbežne, konvenčne pobozkali, veď z Mníchova už do Bratislavy nebolo ďaleko, chodila som tam aspoň každý druhý mesiac a potom sme sa s Julkou dívali, ako odchádzali. Milan sa trochu opieral o Evu, v tme sa na svoje choré oči celkom nespoliehal, ona kráčala ako vždy, ladne a vzpriamene, ako tanečnica z ČLUKu, vravieval Laco. Až zmizli medzi neónmi na vysvietenom Piccadilly. Evičku som najbližšie stretla až v septembri v Bratislave. Pochovávali sme Milana. Bolo nás veľa. Z Prahy prišlo prezidentské lietadlo s kamarátmi, s ktorými si dvadsať rokov pomáhali žiť v pravde.
Kadečo veselého a milého, čo sme s Milanom zažili, všeličo múdreho, čo povedal a dobrého, čo nám urobil, sa sem nedostalo. Nerozprávala som, ako sme mu s Lacom v sedemdesiatom šiestom predvádzali východné Slovensko, náš rodný Prešov i Košice aj s návštevou v rómskej osade u Lacovho spoluväzňa Jula, ktorý ho vo svojich dojemných listoch tituloval milý pán prefoser. Ani to, ako sme sa vedeli takýmito prezývkami či podobnými hlúposťami donekonečna vzájomne naťahovať. A ako sme na spiatočnej ceste z východu prenocovali v hotelíku za Lučencom, sedeli na terase a hľadeli na krajinu Jiráskovho Bratstva. Milan potom odkiaľsi vytiahol a po prvý raz nám prečítal kapitolu z Obnovenia poriadku, tejto statočnej a dôstojnej odpovede na hrozbu otupenia a na pocit bezmocnosti i na kľavé, ťažké ruky, ktoré si na volante rýpadla a pri lopate odvykli od pera aj od písacieho stroja. Čítal nám kapitolu o súde, ktorá hovorila o nás o všetkých a končila sa slovami: ťažko dakedy pochopím, ako mohol Franz Kafka, ktorého nikdy nesúdili a žil v starom mocnárstve úplne obyčajným životom, vedieť dačo o údele človeka v dobe, keď sa v jeho starej vlasti bude obnovovať poriadok. Keď skončil, pokašliavali sme od dojatia. Eva si potajomky utierala slzy. Aj v predtuche ďalších úderov doby.
Neodpustila som si však, pociťovala by som ako nevďak, keby som neporozprávala nakoniec aj to, ako sa Milan rozlúčil s mojim mužom Lacom: v januári 1981, keď po dvoch rokoch a dvoch mesiacoch v emigrácii v mníchovskej nemocnici zomrel na rakovinu, poplakali sme si – ja aj Julka s Milanom. Po telefóne. Bol totiž jediný z Československa, koho som cez roky emigrácie z času na čas zavolala: vedela som, že sa nezľakne, že sa nebojí dodatočných výčitiek eštebákov. Potom, keď Vilo Prečan došiel z Hannoveru na Lacov pohreb, ukázal mi nekrológ, ktorý mu Milan ešte v ten večer po telefóne z Bratislavy do Nemecka nadiktoval. Na cintoríne ho prečítal kolega, hlásateľ zo Slobodnej Európy. Boli to najkrajšie, najcitlivejšie slová, najpresnejšia charakteristika, akú o mojom mužovi za jeho života i po jeho smrti napísali. Ani nemal lepšieho priateľa v ťažkom poslednom desaťročí svojho života.
Mníchov, marec 1995