Martin Bútora: Čo by na to povedal
Milan Šimečka si o nás nerobil ilúzie: „Nade vším pak kraluje vychcanost jakožto nejefektivnější životní postoj v malém národě za nepříznivých historických podmínek.“
Určite to poznáte: tvárou v tvár prudko sa meniacemu a neraz ťažko pochopiteľnému svetu si predstavujeme, ako by na to všetko reagoval človek, ktorý nám bol blízky, ktorému sme verili a dnes nám tak chýba.
Mne sa takto často vynára pred očami tvár Milana Šimečku – filozofa, publicistu, učiteľa, disidenta, priateľa a neskôr poradcu Václava Havla, jedného z Husákových väzňov, popredného intelektuála revolúcie v roku 1989. Prenikavo vystihol „pravidlá hry“ počas normalizácie po sovietskej okupácii v auguste 1968. Obnovenie poriadku; Strata skutočnosti; Koniec nehybnosti: už len tie názvy kníh – vrátane legendárnej eseje Veľký brat a Veľká sestra, ktorú napísal spolu s ďalším slobodným duchom občianskeho protestu Miroslavom Kusým – hovorili samy za seba. A obaja neostali iba akademikmi: keď si to okolnosti vyžiadali, vstúpili do politiky ako poslanci slovenského parlamentu za Verejnosť proti násiliu.
Máloktorý hlas mal v československom disente takú autoritu a presvedčivosť ako hlas Šimečkov – hlas politického filozofa, kritika pomerov, ktorý bol presvedčený o nevyhnutnosti spoločenskej zmeny. Mal dar osloviť rozličné prostredia. Vedel nájsť spoločnú reč s robotníkmi, s ktorými po vyhodení z fakulty pracoval, rád debatoval s mladšou generáciou, živo komunikoval s kresťanmi, zelenými či socialistami, vzbudzoval rešpekt aj u oponentov liberálnej demokracie ukotvených v komunistickej mentalite. Jeho eseje mali ohlas v zahraničí.
Rok vo väzení mu dokaličil zrak. „Vraj mám zakalené šošovky a čaká ma operácia,“ napísal Ivanovi Kadlečíkovi. „Dejiny ma oklamali. Dali sa do pohybu až neskoro, takže ich ani poriadne neuvidím.“ Našťastie ich uvidel – a zažiaril, tak ako môže osvetliť dejiny a osvietiť svojich blízkych intelektuál, ktorý má nebo nad sebou a mravný zákon v sebe.
Čo by povedal dnes? Mohol by nadviazať na svoje priam prorocké slová ešte spred novembra 1989, keď vykreslil, ako oficiálna štátna ideológia degenerovala na primitívny poklesnutý populizmus. Komunizmus nie je mŕtvy, písal, pretože nikdy neexistoval, a vystriedal ho „populizmus najhoršieho razenia“. Sú v ňom zabudované všetky reakčné konštanty, ktoré patria na „európske ideové smetisko: triedny egoizmus, antisemitizmus, nacionalizmus, antiintelektualizmus, nenávisť k cudzincom“. Moravák Milan Šimečka si nedával servítku pred ústa: „Nade vším pak kraluje vychcanost jakožto nejefektivnější životní postoj v malém národě za nepříznivých historických podmínek.“
Odišiel nečakane a bolestne skoro. Má nám však čo povedať aj po dvadsiatich piatich rokoch.