Pred 30 rokmi zomrel môj starý otec Milan Šimečka. Pre svet bol známy ako filozof, disident a politický väzeň, alebo ako jedna z osobností Nežnej revolúcie. Ja si ho ale pamätám tak, ako deti svojich starých rodičov. Bol pre mňa tým láskavým starým mužom, ktorý všetko moje vystrájanie prijímal s trpezlivým úsmevom, teda okrem pravidla, že som vždy musel dojesť všetko, čo bolo na tanieri. Až neskôr, dávno po jeho smrti, som pochopil, akou silnou osobnosťou bol. Ako dieťa prišiel počas vojny o rodičov, stal sa sirotou.
Po vojne chcel budovať nový, lepší svet, aby čoskoro zistil, že v podaní komunistov je to nebezpečná utópia. Keď začal komunistov v 60. rokoch kritizovať a potom odsúdil sovietsku inváziu do Československa, vyhodili ho z práce, znemožnili mu publikovať, a na dlhé roky skončil ako bagrista a vodič tatrovky na stavbách. To však komunistom nestačilo, nakoniec ho na 13 mesiacov uväznili a v base prišiel o zdravie. Dedko však napriek tomu na život nikdy nezanevrel. Podľa priateľov bol veľkým optimistom, pád režimu predvídal s predstihom a po revolúcii dokonca robil poradcu svojmu priateľovi, prezidentovi Havlovi na Pražskom hrade. Pri tejto práci aj zomrel, vlastne hrozne mladý, mal 60 rokov.
Silným momentom pre mňa bolo, keď som študoval na Oxforde a dedkove knihy v angličtine boli súčasťou povinnej literatúry o európskych povojnových dejinách. Najmä Obnovenie poriadku patrí k tomu najlepšiemu, čo som o fungovaní autoritárskych režimov čítal. Často myslím na to, ako by Slovensko a svet hodnotil dnes. Keď si spätne čítam jeho texty, stále v nich hľadám aj kľúč a inšpiráciu pre vlastné politické rozhodovania a pohľad na svet. Akurát je mi smutno, že sa o tom nemôžeme porozprávať. Ak vás zaujímajú knihy a úvahy Milana Šimečku, môžete si ich voľne stiahnuť na tejto adrese: https://milansimecka.sk/dielo/