Milan Šimečka 

                                         životopis

  Narodený: 6.3. 1930 v Novom Bohumíne (teraz Bohumín) v Českej republike (ČSR)

  Manželka:  Eva rod. Lahodová, 1930-2000

   Deti:  Peter, nar.   1956. Vyštudoval Strojnícku fakultu STU v Bratislave, pracuje v Prahe,

             v oblasti IT.

             Milan Martin , nar.  1957, vyštudoval stredné odborné učilište s maturitou, pracuje ako   

             novinár, publicista  a spisovateľ, žije v Bratislave.

    Štúdium:

             Gymnázium: 1945- 49  Olomouc

             Vysoká škola: 1949-53  Filosofická fakulta Brno

     Pracovné zaradenie:

              1953-54    Jedenásťročná škola Kroměříž, učiteľ

              1954-57     Lekárska a farmaceutická fakulta UK, Bratislava, asistent

              1957-1969  Vysoká škola múzických umení Bratislava, odborný asistent, docent

              1970-1981  robotnícke zamestnania v stavebnom podniku

              1981-1982   väzenie

              1982-1989  slobodné povolanie

              1989-1990  predseda kolégia poradcov prezidenta V. Havla

  Zomrel:    24. 9. 1990 v Prahe, pochovaný v Bratislave, kde trvalo žil od roku 1954.

    Milan Šimečka vyrastal v rodine úradníka  v česko-nemeckom tolerantnom prostredí, nasýtenom masarykovským humanizmom  Z detstva si pamätal najmä masarykovské princípy lásky k pravde a duchovným hodnotám a hlboko zažitú skúsenosť tolerancie.

  Bol najmladším z troch súrodencov, matka bola v domácnosti, starala sa o deti. Najstaršia je sestra Ilona,  nasleduje brat Alfred.  Im a ich rodinám vďačil za to, že aj keď ako 14 ročný prišiel pri bombardovaní o matku, necítil sa počas dospievania ako opustená sirota,  povedal na oslave svojej päťdesiatky.  Otec mu zomrel už v roku 1941, teda fakticky bol  úplnou  sirotou od roku 1945.

 Tým sa  dostal aj do intenzívnej pozornosti a starostlivosti štátu, z čoho získal dojem, že štát je užitočná a dobrá ustanovizeň, ktorú treba podporovať.

   Po skončení gymnázia (1949)  v Olomouci,  študoval na Filozofickej fakulte v Brne  filozofiu , českú a ruskú literatúru  (1949-53). Počas štúdia pracoval ako pomocná vedecká sila v slovanskom seminári, v knižnici,  čo využil na to, aby prečítal množstvo  literatúry  a spomína na to, ako jednu z naúžasnejších etáp svojho života.

  Po skončení štúdia sa oženil s PhDr. Evou, rod. Lahodovou, ktorá študovala na tej istej fakulte angličtinu, češtinu.  Krátko pracoval v Kroměříži na Jedenásťročnej strednej škole, kde bol aj ubytovaný (1953-4).

 Od  jesene roku 1954 pracoval a žil trvale  na Slovensku. Začínal  ako asistent na Lekárskej  a Farmaceutickej fakulte, kde učil budúcich lekárov a farmaceutov marxistickú filozofiu. Od roku 1957 až do ukončenia oficiálnej kariéry v roku 1969  pracoval  ako vysokoškolský učiteľ na Vysokej škole múzických umení. Prevažne učil filozofiu, v tom čase samozrejme marxistickú, ale občas vyučoval aj iné predmety. Zvlášť ho tešilo, že bol blízko umeniu a umelcom.

   Nebol typom akademického filozofa, skôr humanistického intelektuála,  ktorý sa primárne  zaujímal o literatúru a písanie.

   Bolo pre neho šťastím, keď si našiel  tému, ktorej sa mohol aj v tomto rámci akademického   ideologického prostredia venovať nezávisle  a ktorá ho bytostne zaujala.  Boli to utópie, ich história a teoretické rámce.  Fascinovalo ho, ako sa vždy znova a znova objavil spasiteľ, ktorý odmietol všetku skúsenosť ľudstva a skonštruoval  teoretickú záchrannú sieť, model ideálneho usporiadania ľudskej spoločnosti. Stačilo málo – naplniť ho a tu to celé zvyčajne  aj končilo. Tieto analýzy teórií a modelov ho neúprosne priviedli až k marxizmu a jeho utopickým črtám. Tým si, samozrejme, podpílil konár, na ktorom sedel.  Dobre to vedel.

   V roku 1963  publikoval knihu Sociálne utópie a utopisti, s ktorou témou sa aj habilitoval za kandidáta vied (1964). S problémami, pretože to nebola nijako striktne marxisticky spracovaná téma a ešte ťažšie bolo obhájiť pokračovanie tejto témy v knihe Kríza utopizmu (1967).

Kniha síce vyšla, čo bolo výrazom  pokračujúcej liberalizácie spoločnosti  ale pozitívne posudky na  docentskú  habilitáciu  (1968) získaval len ťažko, je príznačné, že jeden z recenzentov bol Miroslav Kusý, s ktorým sa neskôr stretli v disente .

  Na prelome rokov 1967-8 strávil semester v západonemeckom Mainzi (Mohuči), čo pre neho znamenalo nesmierny zdroj intelektuálnej inšpirácie. Už z Nemecka písal štúdie o Marcusem, Adornovi, študentských revoltách a vnímal ich interpretáciu svojich i našich problémov a definitívne opustil bezpečnú akademickú metódu v prospech živej reflexie skutočnosti. Zoznámil sa tiež s prácami Orwela, ktorý mal na jeho myslenie a život významný vplyv.

   Už dovtedy skepticky k pokusom o kolektívnu sebarealizáciu a ľudské šťastie  obracia pozornosť k individuálnemu ľudskému životu, jeho smerovaniu, prežívaniu a zobrazovaniu v umení. K ľudskej skutočnosti  a jej previazanosti  so sociálnou skutočnosťou, ktoré sa prelínajú celou jeho tvorbou ako malé a veľké dejiny.

   V šesťdesiatych rokoch bol Milan Šimečka veľmi plodným publicistom. Pozitívnym faktorom , ktorý to umožňoval, bola nesporne existencia zaujímavých časopisov, od týždenníkov ako Kultúrný život, Literární listy, Literární noviny,  cez mesačníky Listy, Slovenské pohľady.. až po Matičné čítanie, ktoré urputne bojovali o slobodný priestor proti cenzúre, ktorá bola (na chvíľu)  zrušená až v roku 1968.

    Boľavou témou československého spolužitia v jednom štáte bolo nerovnoprávne postavenie Čechov a Slovákov, ktoré sa stalo aj jednou z nosných tém obrodného procesu v roku 1968. Šimečka na túto tému písal už v roku 1966 v českých Literárních novinách pod názvom Míra trpkosti.

  Môžeme sledovať, že veľká diskusia, ktorú vyvolal na túto tému Kultúrny život, našla iba malú odozvu u Čechov, ale Slovákom pomohla sformulovať svoje postoje, požiadavky a krivdy.  M. Šimečka rozvádza svoje úvahy do systémovej analýzy príčin, ktoré neboli národnostné, ale politické a preto neboli vyriešené ani keď bola nakoniec „nastolená“ federácia“, pretože politický systém ako makroprostredie sa nezmenil.

   Ďalšia téma sa týkala problémov modernej spoločnosti (Pred problémami otvorenej spoločnosti, KŽ č. 7/68).   Demaskuje mýty o našej minulosti ako napríklad mýtus autenticity individuálnej vývinovej línie jednotlivých krajín tzv. socialistického bloku, o špecifickej československej, maďarskej, poľskej ceste. Tá bola autentická potiaľ, pokiaľ sa to hodilo ideológii ZSSR na zastieranie svojho dirigizmu a zasahovania do politiky suverénnych štátov. Začiatok každej „revolúcie“ privítal ako dôkaz individuálnej cesty, ale čoskoro trval na unifikácii, ktorú si bezostyšne vynucoval, v Maďarsku už v 1956 a u nás v auguste 1968. Podobne demaskuje mýtus „boja“, na základe ktorého systém odmietal humanistické princípy, lyriku, exaktné vedy, ako genetiku, sociológiu a všetko sa to presadilo vďaka  otvorenosti a slobode, kde  tolerancia pôsobí ako zázrak.

  Najväčší mýtus je „strana“ personifikácia nedotknuteľnej moci, ktorý poskytoval ochranu nielen mocenskej elite, ale aj poslušným vykonávateľom.

    Tieto analýzy Milana Šimečku prekračovali hranice našej republiky i nášho systému, stával sa analytikom, ktorého začal poznávať svet.

   Problémy otvorenej spoločnosti, ako ich otváral jeden po druhom -ekonomická stagnácia, spotrebiteľská nespokojnosť, nemožnosť realizácie aj banálnych ľudských túžob, potrieb viedlli podľa neho k stavu permanentnej kultúrnej revolúcie vo vedomí ľudí. „každý styk so skutočnosťou, ktorý provokuje kritické myslenie,všetko, čo vchádza  zo skutočnosti do vedomia  a čo potom produkuje obraz o svete, v akom sa svet a  spoločnosť nachádzajú.“

   Ďalšou veľkou témou Milana Šimečku v šesťdesiatych rokoch je  samotný obrodný proces. V jednom z kľúčových článkov Pravda o našej obrode (KŽ č.27/1968) začína uvádzať na pravú mieru interpretáciu prebiehajúcich procesov, ktoré si strana interpretovala, podľa dlhoročného zvyku, na svoj spôsob a pripisovala si zaň zásluhy. Ukazuje ako je to oneskorený a sebazáchovný akt a načrtáva jasné línie, kadiaľ by cesta naďalej viesť nemala. Ukázalo sa, že tento retrográdný pohyb možný bol, akoby bola táto analýza preň návodom s negatívnym znamienkom, volal sa normalizácia. Už vtedy napísal, že takýto vývoj by bol od vládnucej strany veľkým podvodom.

  Návrat do Európy je názov článku v 11 čísle Kultúrneho života z roku 1968. Analýza naliehavosti návratu do nášho prirodzeného duchovného sveta sa mu javí osudová. To, čo sme odmietli, s čím nás spájali hodnoty, založené na antike, kresťanstve, humanizme, osvietenectve nám trpko chýba a odsunulo nás to do izolácie, ktorej pôvab môže spočívať akurát tak v priemernosti, hlivení, sociálnej istote, ktorá aj hlupákovi zabezpečí slušnú kariéru ak má ohybnú chrbticu.

   Na tieto úvahy nadväzuje vo svojich pozdejších prácach, namä v Obnovení poriadku.

   V roku 1969 prebiehali na pracoviskách stranícke previerky a tí, ktorí boli vylúčení zo strany, boli umiestňovaní vknižniciach, dokumentáciach a iných podradných zamestnaniach, za ktoré sa často ešte museli upísať spolupráci so Štátnou bezpečnosťou.

Milan Šimečka napísal vedeniu školy list, v ktorom im oznamoval, že nereflektuje na takéto miesto, pretože by sa ocitol v lživej skutočnosti.

  Po istých peripetiach si našiel miesto na betonárke, kde sa preškolil na vodiča technických vozidiel ako bager, buldozér, samotná betonárka a v tomto zamestnaní strávil čas až do svojho uväznenia v roku 1981.

                                                          ***

    Je ťažké si predstaviť takú radikálnu zmenu v živote človeka ako je prechod z dlhoročného akademického pôsobenia, do manuálneho zamestnania. Výhodou Milana Šimečku bola jeho komunikatívnosť a zvedavosť na ľudské osudy, ich vnímanie a prežívanie. Nerobilo mu problém rozprávať sa so spolupracovníkmi a oni v ňom, tak ako mnohí iní,  rýchlo rozpoznali toho, kto sa snaží rozumieť ich  vlastným  životom, presvedčeniam, pravdám, nádejam a smerovaniu.

  O tejto jeho črte hovorila aj Jiřina Šiklová. Prišiel za nimi do miestnej krčmy v dedine, kde mala chalupu a za chvíľu sa bavil s prítomnými, kládol im otázky a dostával odpovede. Stal sa ich priateľom

  Jíři Hanzelka zasa svedčí o tom, ako ho na Bard college počúvalo v roku 1990 okolo 500 ľudí rôznych národností so zatajeným dychom, podobne ako ho počúvali malé spriatelené spoločenstva. Pretože hovoril o tom, čo máme my všetci ľudia spoločné: utváranie charakteru,  jeho citového náboja, ktorým sa vzťahuje k individuálnemu ľudskému životu, utváranie vlastnej ľudskej skutočnosti a spoločnosti.

   Myslím, že  toto je rys  Šimečkovej povahy, ktorý  okolo neho vytváral čosi pobné svätožiare, hovorí J. Hanzelka. (s. 80, Veľké a malé dejiny)

   My, ktorí sme ho poznali sme vnímali jeho charizmu, takú nevšednú u intelektuála, ktorá sa prejavovala hlavne v jeho schopnosti nadviazať kontakt s takmer každým človekom.. V centre jeho pozornosti bol individuálny ľudský život, nadobudol presvedčenie, že dejinnosť sa utvára nie v parlamentoch, sieňach a veľkých stretnutiach, ale v životoch individuálnych ľudí. Tam sa utvárajú aj hodnoty života, posúvajú jeho medze.

  Na morbiditu normalizačných začiatkov, previerok a vyhadzovania ľudí z práce,vrátane manželiek, znemožňovanie štúdia detí napísal aj list na ÚV KSS, kde ho prevzal ešte Dubček na jeseň 1968. (po novembri 1989 bol list zverejnený)

Nikto si nemôže myslieť, že sa obete normalizácie nebránili. Aj Husák musel nakoniec prepustiť svoju sekretárku, ktorej muž bol vyhodený zo strany (Lidové noviny, január 2016)

O živote Milana Šimečku z tohto obdobia vieme hlavne z jeho korešpondencie, najmä s Vilémom Prečanom, ktoré vydal v knihe Die sieben Jahre von Prag .

   Listy sú vôbec zvláštnou formou svedectva o rokoch 1970-1989.

   Listy sa stali pre túto komunitu osobitným žánrom nezávislej  tvorby, relevantným prostriedkom na sebavyjadrenie, formou kontemplácie a filozofovania, dokonca ako povedal D. Tatarka znamenali “aj pozdvihnutie ducha, čosi ako krásny, povznášajúci spev.“ Vyvrcholením, smutným, boli listy z väzenia, najznámejšie sú práve Havlove a Šimečkove.  Listy mali, podobne ako celý disent, dvojaký charakter: reflexívny a obranný.

  Predsa len sa mu nezdalo správne, aby vzdelaní ľudia boli podobne ako on vyvrhnutí na okraj spoločnosti a nemohli realizovať svoje schopnosti, márnili svoje životy. Napísal list Colotkovi, ktorý ho aj prijal, to ale bol jediný efekt.  Obranný list však bol napísaný.

  Colotka potom šíril v kuloároch, že Šimečka si sťažoval hlavne na to, že musí skoro vstávať, pretože pracovná doba začínala o šiestej.

                                                              ***

 Začiatkom sedemdesiatych rokov  sa zatýkalo v Čechách v súvislosti s voľbami v roku 1971 a u nás asi z federálnej solidarity zatkli v roku 1972 manželov Kalinových. Predmetom obžaloby bolo „podvracanie republiky“ ktoré sa dialo  tým, že vo svojom byte púšťali pesničky Karla Kryla, napríklad a to aj návštevám. Jednou z nich bol aj Milan Šimečka s manželkou, preto si pokladal za povinnosť sedieť pri ich pojednávaní v súdnej sieni, na čo bolo treba nemalú odvahu. Vzápätí bol vypočúvaný a odvtedy ostro sledovaný.

   V tejto dobe začal Milan Šimečka z čiste sebazáchovného inštinktu písať.

   V  Čechách a najmä v Prahe bolo zbavených publikačnej možnosti oveľa viac ľudí ako na Slovensku, s iným zázemím a históriou.  Aktívni profesionálni spisovatelia začali svoje hotové diela vydávať sami. Tak ako prvá vznikla Edice Petlice, ktorú založil Ludvík Vaculík, aby mal ako vydať svoju hotovú knihu a knihy svojich priateľov a známych.

  Začali písať fejtóny, ako žáner, ktorý skvele vystihoval dobu, do tejto aktivity sa zapojil aj Milan Šimečka. Fejtóny boli vydávané v ročenkách a bolo to, vlastne je doteraz, dobré a vtipné čítanie.

  Pre Milana Šimečku a jeho duševné zdravie mala skupina ľudí, ktorí naďalej písali, reflektovali život spoločnosti a svoje vlastné životy a vydávali túto tvorbu pod vlastným menom,  význam ako zjavenie. Jeho život znova nadobudol podstatu svojho zmyslu. Na chleba si chodil zarobiť na stavbu a dušu živil tvorivou činnosťou. Hlavne sa zbavil beznádejnosti a depresie.

  Hľadal formu pre svoje sebavyjadrenie. Podarilo sa mu prirodzene  nadviazať na svoju analytickú publicitiku zo šesťdesiatych rokov.  Naplno využil úplnú slobodu vyjadrovania. Výsledkom bola kniha   Obnovenie poriadku.  Vyšla v roku 1978 v spomínanej edícií Petlice v češtine a získala Cenu roka, ktorú L. Vaculík vypísal.  (Seifertová cena) . Nasledu júci  rok , 1979,  vyšla v Indexe, exilovom vydavateľstve v Kolíne n/Rýnom a v Londýne v Rozmluvách, okrem iného.

 U nás kolovala ako samizdat. 

  Kniha je brilantnou analýzou procesu normalizácie, nielen ako súboru sociálnych a politických procesov, ale aj procesov, ktoré prebiehajú v normalizujúcej  osobnosti. Celý proces depersonalizácie, celý Kafkov Josef K.  je tu pred očami čitateľa vytváraný, zároveň i proces ako sa tomu ubrániť. Esejistický štýl obsahuje teoretické analýzy, aj skutočnosť aj živého človeka, ktorému sa táto skutočnosť deje.

   Je to kniha písaná v prvej osobe so zreteľnou osobnou angažovanosťou a zodpovednosťou vo vlastnom živote, so spytovaním svedomia a trápením sa nad tým, že predurčuje nielen osud svoj, ale celej rodiny.  Smerovanie k osobnej integrite je podložené vedomím, že ani pre vlastné deti nemôže urobiť človek viac ako to, že si uchová česť a svedomie, aj keď sa tieto eventuálne nedostanú k oficiálnemu vzdelaniu. Ako sa možno dozvedieť v Svetelných znameniach syna Milana (Martina), mal pravdu.

   Nebol to život ľahký, veľmi skoro začali perzekúcie Štátnou bezpečnosťou, ktorá považovala túto činnosť za podvratnú, nebezpečnú a veľmi skoro hrozila pargrafmi.

   Do  samizdatovej aktivity uviedol aj Miroslava Kusého, s ktorým sa  stretávali a po roku 1976 stále častejšie. V tom istom  roku, v októbri,  navštívil M. Kusého Vladimír Mlynář s manželkou a uskutočnilo sa stretnutie  niekoľkých odvážlivcov na čele s Milanom Šimečkom a zaujímavá beseda o situácii. Vladimír Mlynář bol jedným z iniciátorov textu Charty 77 a zdroj tejto jeho iniciatívy siaha práve k tomuto stretnutiu a diskusiám o helsinskom procese. Bratislava prestávala byť izolovaná od Prahy, na čom ma Milan Šimečka dominantnú zásluhu.

  Keď M. Kusý podpísal Chartu 77,  vytvorili v Bratislave základ disidentskej spoločnosti, ktorú vyhľadali vždy tí, ktorí sa dostali do  nepriazne  režimomu. Spolu s J. Strinkom, ktorý sa napriek vypočúvaniu a zastrašovaniu s nimi stretával na pravidelných šachoch, Jozefom Jablonickým boli v centre  perzekúcie, zažili množstvo (okolo 10) domových prehliadok, zaistení na 24, alebo 48 hodín, neskôr i dlhších väznení.

  Perzekúcie rodinných príslušníkov:

  Milan Šimečka ťažko niesol, že odborného miesta na Katedre anglickej literatúry zbavili aj jeho manželku Evu. Napriek mnohým pokusom ju nenechali pracovať na žiadnom kvalifikovanom mieste. Pani Šimečková dostala zo stresu ťažkú cukrovku, prechádzala depresiami, pretože jej práca vysokoškolskej učiteľky angličtiny, vedeckej pracovníčky a prekladateľky bola podstatnou časťou jej identity,  ale na rozhodovanie sa svojho manžela o jeho angažovanej tvorivej činnosti nikdy netlačila, pretože vedela, že je to jeho existenciálna činnosť.

   Rukojemníkmi sa stali aj obidvaja synovia. Kým starší Peter sa ešte dostal na gymnázium a z neho na Strojnícku fakultu TU, mladší Milan spadol naplno do perzekučnej mašinérie. Nedovolili mu študovať na žiadnom gymnáziu ani strednej škole, musel nastúpiť do učilišťa Slovnaftu, kde sa vyučil v odbore potrubár a nakoniec mohol zmaturovať.

   V roku 1977 bol Peter v prvom ročníku vysokej školy. Keď zúrila propagandistická akcia proti Charte 77, zavolal si dekan fakulty Milana Šimečku ako otca a varoval ho, že, keď podpíše, jeho syn bude na hodinu zo školy vyhodený. Nepodpísal. To bola jediná daň rodine. Celý čas sa zúčastňoval aktivít chartistov, prispieval do periodík, podielal sa na príprave dokumentov.

  Od roku 1978 sa začala schádzať skupina, prevažne chartistov, Kvartál,  do ktorej bol Milan prirodzene prizvaný už od prvého stretnutia u Václava Havla.iektorí ďalší Základ skupiny tvoril Václav Havel, Ludvík Vaculík, Sergej Machonin, Pavel Kohout, Milan Jungmann, Eva Kanturková, Miroslav Zikmund, Jíři Hanzelka, Milan Uhde, Ján Trefulka, Jíři Gruša, Ivan Klíma,Zdeněk Urbánek, Karel pecka, Petr Kabeš, Jiři Kratochvíl, Iva a Zdeněk Kotrlý, Ján Šabata, Eda Kriseová, Lenka Procházková..a niektorí ďalší).

    Keď V Havla zatvorili, snažil sa vlastnou aktivitou udržať toto spoločenstvo tým, že opakovane ho pozýval na chatu svojich svokrovcov do Brna. Toto spoločenstvo začalo vydávať Obsah, periodikum, ktoré vznikalo tak, že každý, kto mal niečo napísané, priniesol príspevok a tu ich zoradili a dopísali OBSAH, teda zoznam príspevkov.

   Toto periodikum vznikalo často za napínavých okolnosí a doteraz je jeho čítanie zaujímavé.

 Písal články, dával rozhovory, po Obnovení poriadku, ktoré bolo preložené do mnohých jazykov, sa stal európsky známou osobnosťou, ako môžeme vidieť v jeho bibliografii.

  V tomto období bolo viacero uväznených z prostredia Charty a celkove bola depresívna atmosféra, čo vždy bola pre Milana  voda na mlyn. Vytvoril spoločný projekt reflektovania skutočnosti s M. Kusým, písanie spoločnej knihy.

Zároveň zorganizoval týždenné čítanie jednej kapitoly vždy iného autora a za rok napísali dvojknihu, ktorá dostala názov Veľký brat a veľká sestra: V roku 1980 vyšla ako samizdat. V Toronte  vyšla pod názvom Európska skúsenosť s reálnym socializmom (1984) zásluhou M. Kvetku (DS). Šimečkova časť knihy sa volá  Ztráta skutečnosti.

  Nie je  náhoda, že bol v máji 1981 uväznený spolu s takmer tridsiatimi  ďalšími  disidentami v kauze tzv. mikrobusu. Na hranici s Nemeckom  bol colníkmi zadržaný mikrobus, ktorý prevážal literatúru, ktorú vydávali exilové vydavateľstva (Listy, Proměny Index, Rozmluvy), knihy a nejakú rozmnožovaciu techniku, čo vtedy boli väčšinou písacie stroje, blany a farby do xeroxov a pod.

   Štb využila túto skutočnosť na zadržanie viacerých disidentov a pripravovala proces. Najskôr to bola sprisahanecká skupina Ruml a spol, pozdejšie Šiklová a spol.  To Šimečkovi trochu odľahlo, pretože  Šiklovú apoň poznal, kdežto s Rumlom sa zoznámil až keď  ich prepúšťali z väznice (viď Kruhová obrana, str. 215) , posledná úvaha O smutku a radosti z dějin).

   Vo väzení zostal vyše roka, najskôr v Bratislave, odkiaľ rodina nedostávala žiadnu korešpondenciu,  až do októbra, kedy prišiel list č. 17, čo vieme kvôli tomu, že si ich čísloval.

Zvyšok času strávil, potom v Ruzyni. Stále to bola vyšetrovacia väzba, súd sa nikdy nekonal.

   O prežívaní väzenia svedčia jeho Listy z väzenia. V roku 1999 sa ich podarilo vydať v podobe, v akej sa zachovali. Predtým boli vydané Dopisy o povaze skutečnosti, datované 1982, pretože vtedy boli napísané vo väzení a vydané v roku 1982 v Petlici, kde tiež vydal jeho syn Milan komentovaný výber z listov z väzenia pod názvom Světelná znamění.

  Ešte pred uväznením začal písať Šimečka úvahu o knihe G. Orwela 1984, fascinovaný skutočnosť, že tento rok sa blíži a on sa ho možno dožije, kdežto Orwel je dávno mŕtvý.

  Táto stať pod názvom „Môj súdruh Winston Smith“ bola v prvých dňoch a týždňoch roku 1984 uverejnená v najprestížnejších svetových novinách, vrátane New York Times.

  Tak sa stal Šimečka svetovým autorom,

  Po prepustení z väzenia skončil s manuálnym zamestnaním, oznámil patričným orgánom, že sa bude živiť písaním, čo mu nemohli zakázať, ako ani nemohli zabrániť tomu, že mu zo zahraničia chodili honoráre z oficiálnych vydavatelstiev.

   Vrátil sa tiež ale s podlomeným zdravím. Oči mu napadol šedý aj zelený zákal, podstúpil niekoľko operácií a nikdy už poriadne nevidel. Známy je citát jeho ošetrujúceho lekára z väzenia:veľké písmená vidíte a malé vám netreba.

Milan Šimečka bol veľký estét, nikdy si nesťažoval na telesné ťažkosti, preto aj jeho postihnutie srdca a ciev zostalo diskrétne skryté.

   Osemdesiate roky naplnil tvorivou aktivitou, ktorá by stačila priemernému človeku aj na dva životy.

    Okrem toho, že písal, snažil sa ešte aktívnejšie stretávať s ľuďmi a rozprávať sa s nimi. Viac si vážil čas ľudského života, organizoval aj oslavy narodenín, či Silvestra ako stretnutia o niečom. Buď bola daná téma diskusie, alebo rovno uložené pripraviť si písomné príspevky. Bol

majstrom                      majstom v kladení otázok. Bez toho, žeby mal psychologické vzdelanie, robil na začiatku každého

 stretnutia                     stretnutia  to , čo sa   v skupinovej práci dodnes nazýva komunita: postupne láskavo každého

                                      vyzval, aby odpovedal na   otázky: napríklad: kde si si prvýkrát uvedomila krásu demokracie,  čo

                                      ťa v poslednom čase potešilo?

    Pamätám si jediného človeka, ktorý odmietol odpovedať a zapojiť sa pamätám si aj ako sme sa       jej všetci čudovali. Boli to krásne rozhovory a vytvárali spojenia, komunitu., súdržnosť. Záležalo nám na sebe.

   Mali sme sa radi, boli sme si blízki. Milan Šimečka bol dôležitým katalyzátorom týchto procesov.

   Kruhová obrana bola jeho ďalšou knihou, písal ju v roku 1984 ako Záznamy z roku 1984. Je to súbor „meditatívnych fejtónov“ ako boli označené  a sú nesené vlastnou skúsenosťou, ktorá nahliadá iné skúseností a  obzerá ich naplnenie,  potešenie a radosť, prebleskovanie šťastia , hľadanie a nachádzanie zmyslu ako otvorený proces ľudského života.

  Základným zistením Šimečkových textov je neustále potvrdzovanie skúseností, že „veľká dejinnosť“ reálneho socializmu je v príkrom rozpore „ s malou dejinnosťou“ ľudských životov.Autentickosť vlastného života kladie na váhu ako posledný dôkaz falošnosti „veľkých dejín“. Samozrejme, že je z toho nešťastný, považuje reálny socializmus za umrtvené zastavené dejiny, bezčasie a hľadá ako prepojiť veľké a malé dejiny tak, aby spôsobili oživenie dejinného pohybu.

    V Kruhovej obrane môžeme odčítaťaké hodnoty Šimečka vyznával, o čom premýšľal, čomu veril, čo ho tešilo a čo hnevalo. Celú jeho etiku a časť jeho estetiky života.

   S úľubou obzerá svet malých dejín človeka, ktorý sa v ňom zariadil pekne, poctivo a zmysluplne,

akurát, že narazí na mantinely systému, ktorý pomáha udržovať s jeho klamstvami, predstieraním a celým jeho „akoby“.

 Nikto už neverí, každý vie, že ideológia a pravda sú dve rôzne veci a ľudia s istotou nepovedia ani že dve a dve sú štyri, ako im to niekto nepotvrdí pečiatkou. Kde je tu vnútorná identita, zmysel akého života to ľudia žijú?

K bytostnej potrebe identifikácie so svojou individuálnou skutočnosťou sa približuje v esejách z mnohých uhlov. „Najviac sa však vzďalujeme od tých, ktorí si myslia, že majú pod palcom jedine pravú objektívnu skutočnosť a snažia sa nás do nej napchať, trebárs aj násilím. Snažia sa nás vyhnať z našej skutočnosti a podsunúť nám inú (40, 191)

  Za motto Kruhovej obrany môžeme považovať citát:

Bezostyšné násilie ma priviedlo k tomu, že som sa zariadil na obranu vlastnej skutočnosti. Je to pokus o minimálne ľudské právo. Nevnucujem svoju skutočnosť iným, ale dbám, aby moje kruhy zostali neporušené.Vpúšťam dovnútra len dobré knihy, mierne a rozumné slová, veselé reči kamarátov, šepkanie, atď. Znie úplne smiešne, že práve o tom,vediem spor so štátom“ (192).

  Samozrejme, že má starosť aj  o transcendentálne presahovanie individuálnych životov a osudy spoločenstva. Viac ho  však trápi ľudské šťastie, ktoré plynie zo stavu duše a zo zloženia jej atómov, ktoré ovplyvňuje to, ako si bude počínať v čase života mu vymeranom.

Je istým duchovným autoportrétom autora, už zrelého, múdreho a stále hľadajúceho.

                                                                     ***

    Eseje, ktoré písal pre rôzne zborníky, k rôznym príležitostiam, alebo len tak z vnútornej potreby sa nám podarilo editovať  v roku 2003  vyšli pod názvom : Společenství strachu.

 Názov je odvodený od prvej eseje, ktorá je sprevádzaná Šimečkovým komentárom o jej napísaní v roku 1978, ktorý bol, ako sme už spomínali,  dosť depresívnou dobou. Prebiehala vlna perzekúcií za Chartu 7,   domových prehliadok, propagandistických kampaní. Stačí sa pozrieť do novín z tohto obdobia.

   Eseje dokumentujú náladu, tematizáciu problémov, ktorými spoločenstvo žilo a hľadanie riešení  každodenných, alebo aj závažnych existenciálnych problémov iba tak mimochodom, trebárs v recenzii. (str. 66)  na knihu Jána Vladislava:  Malé morality (1984). „Nakládat s vlastním životem smysluplně a k osobní spokojenosti je práce, ve které politické režimy ani zvlášť nepomohou, ani neuškodí“ , život človeku nepokazí režim, ale prevažne on sám,  ťažisková téma, ako si najlepšie zariadiť život, aby bola spokojná celá bytosť, nielen telo, aj duša.

S rozkošou cituje J. Vladislava: Kariéru jsme neudělali. Ale místo toho máme něco jiného: vědomí, že jsme nemohli jednat jinak, když jsme chtěli zustat sami sebou. ..to co bylo zkaženo nebyl přece život, nanejvyš kariéra, uznání, co muže být v životě člověka dúležité, ale rozhodně není s životem totožné (str. 153 doslovu).

  Uniknúť zo spoločenstva strachu sa dalo viacerými spôsobmi, napríklad emigráciou, únikom do súkromia, prispôsobením, čo bola iluzórna cesta. Strach o stratu získaných výhod bol trvalo prítomný v životoch tých, ktorí sa  o to snažili, nahlodával ich osobnosti a charaktery.

   Najmenej schodnou i najzriedkavejšou bola cesta života v pravde, ktorá si vyžadovala statočnosť, odvahu, bola hlavne víťazstvom nad sebou samým. .“.Každý totiž veľmi dobre vedel aké sú ceny na tom trhu s ľudskou dôstojnosťou.“ Aj oni mali strach, ale bol to iný druh strachu, ktorý permanantne prekonáv ali činnosťou.

  Nájdeme tu reflexiu vzťahov, ktoré sa rozpadávali a krivili pod ťarchov dobových tlakov a ľudskej slabosti. Niektoré eseje majú čiste ľudsky charakter.

  Reflektuje pomalý, ale badateľný pohyb v Sovietskom sväze,  eseje majú aj výrazný politický charakter.  Teší sa z každého náznaku oteplenia, posunu k pravde, tolerancii a ľudskosti. Eseje

  Hodina náděje, Jak se vrátit do Európy, Jiná civilizace? Sú briskné politologické úvahy, nadčasového charakteru. Aj keď reaguje na konkrétny podnet (Kunderova  Tragédie střední Evropy), jeho úvahy volajú k zodpovednosti, k pravdivej reflexií skutočnosti, pričom sa ukáže, že socializmus bol nikdy neuskutočnený utopistický projekt.

  Myšlienka oscilácie človeka  medzi malými a veľkými dejinami je súčasťou viacerých esejí.

  Známou sa stala esej Balada o rovnováze (1983), kde s vtipom a šarmom konfrontuje absurditu veľkých vojnových plánov s obyčajným ľudským životom v krajinách Východu a Západu. Na každej strane  umiestnili  jednej rodiny na balkóne  raketu, ktoré na seba mieria..no a rodiny sa akosi spriatelili..

   Aj jeho povestný optimizmus pramenil z povahy skutočnosti. Keď  aj žijeme vo veľkých dejinách, netrčíme v nich až po krk, a preto ani v minimalizovaných podmienkach by sme sa nemali vzdať svojich „malých dejín“ v prospech „dejinnej veľkohubosti.

  Nepodkupné svedomie a kritický intelekt, ako povedal Ivan Kadlečík, sú dvomi hlavnými nástrojmi tvorby M. Šimečku.

   Koniec nehybnosti je kniha, v ktorej glosuje mesiac po mesiaci dianie  v spoločnosti v roku 1988, končí januárom 1989, v tom roku aj kniha v samizdate vyšla.

   Bolo pre neho už jasné, že veľké dejiny sa dali na pochod. V januári 1989 vyšlo Několik vět a podpisovalo ich viac ľudí, ako len uzavretý kruh disidentov.

  Palachov týždeň prebehol s masovými manifestáciami, síce aj so zatýkaním, vrátane Havla, ale všetko bolo lepšie ako nehybnosť. Marí totiž šance ešte pred ich zrodom. Nemá, paradoxne veľa optimizmu, pretože má svoje skúsenosti s veľkými dejinami.

  Novembrovú revolúciu prijal síce so zadosťučinením, ale veľmi zdržanlivo.

  Vedel príliš veľa o ľuďoch, revolúciach, veľkých i malých dejinách.

  Zúčastnil sa aktívne práce vedenia Verejnosti proti násiliu. Bol pozývaný na konferencie, summity, dôležité stretnutia predstaviteľov politickej teórie, i praxe. Václav Havel si ho pozval za poradcu pre zahraničnú politiku, pozdejšie mal prevziať Prezidentskú kanceláriu, ktorá sa budovala.

  Videl, že doba, ktorá prichádza odkrýva v ľuďoch nie tie najkrajšie stránky.

   Posledné stretnutie spisovateľov, účastníkov Kvartálu, rozšírené o bývalých emigrantov (Kohout, Liehm)..ktorého sa zúčastnil ho utvrdilo v jeho úzkostí: miesto tvorivého nadšenia boli témou rozhovorov vznikajúce vydavateľstvá, edície, peniaze…Rolu optimistického apoštola, ktorú celé roky disentu niesol, nenaplnil. Bol rozladený, cítil sa oklamaný, sklamaný, smutný. To som ho videla naposledy.

 Milan Uhde, budúci minister a premier býval  jeho pesimistickým oponentom, ale nie už tentokrát.

Však aj jeho budúcnosť dosvedčila, že vykročil do akcie, do politiky, do ktorej sa Milanovi Šimečkovi ani tro chu nechcelo. Nemal ambície robiť kariěru.

  Veľmi si vážil práve ľudskú blízkosť, zaujatosť myšlienkami, ktoré zažil v spoločnostiach disidentov:

  „takto vznikajú lidské chumly plné prívetivosti a zajímavých myšlenek. V nich rozdílné ideové postoje lidi spíše spojují, než rozdeělují, protože zřetelně ukazují na nadřazenost lidské spřízněnosti nad velkodějinnou zařazeností..spřízněný lidksý postoj zústavá nedefinován, je však snadno a ryhcle rozpoznán třebárs podle očí, stisku rúk, podle úsměvua nejvíce pak podle činu v ohrožení ( 1981,  40, 156)

Ludvík Vaculík, jeho dlhoročný blízky priateľ  jeho písanie, jeho aktivitu ako“hľadanie spôsobu, cesty, ako najlepšie prežiť ľudský život a tvoriť spoločnosť, v ktorej by sa všetkým žilo čím najlepšie „ Táto veta zaznela pri príležitosti 10 výročia smrti Milana Šimečku na oficiálnom spomienkovom stretnutí v Bratislave.

  Ako poradca V. Havla v Prahe zomrel  24. 9. 1990.

Jeho náhla smrť bola a je pociťovaná nielen jeho blízkymi, ale širokým okruhom jeho čitateľov  ako veľmi krutá  rana osudu.    

Bibliografia:

Sociálne utópie a utopisti 1963, Osveta Bratislava

Kríza utopizmu 1967 Obzor Bratislava

Obnovení pořádku (příspěvek k typológii reálneho socialismu)

                                1977 Praha, edice Petlice sv.115  

                                1979, Index, Kolín n/Rýnom, Nemecko

                                1984  Londýn Rozmluvy

                                1982 edice Popelnice, Praha. Samizdat.

                                1982, Trad. Dal cecco di Lesni kámen, Roma

                                1990 Brno Atlantis

  Milan Šimečka, Miroslav Kusý:

                              1981  Velký brat a velká sestra  , Edice Petlice (sv. 212) samizdat

                              1984   Milan Šimečka, Miroslav Kusý:

                                         Európska skúsenosť s   reálnym socializmom  New York- Toronto, Naše

                                                                                                                      snahy

                              2000 , Veľký brat a veľká sestra.   Nadácia Milana Šimečku, Bratislava,

Kruhová obrana : 1985 Edice Petlice (sv.317),

                              1985Kolín, Index,

                              1990 Praha Svobodný zítřek na pokračovanie, 1990

                              1992 Archa  Bratislava,

                               2011 Artfórum Bratislava

Konec nehybnosti 1989, samizdat,

                              1990 Praha Lidové noviny, 1990 Neue Kritik frankfurt n/Mohanom,

                              1991 Groningen Holandsko

                                             ***

Světelná znamění: 1991  Archa Bratislava

usporiadal a komentoval syn Milan Martin Šimečka

                              1982 samizdat

O povaze skutečnosti samizdat 1982 samizdat

Môj súdruh Winston Smith, 1984 (predslov k Orwelovej knihe 1984) samizdat

                                                    ●●●

Vydané po jeho smrti:

Společenství strachu a jiné eseje. 2003  Jolana  Kusá, Raisa Kopsová  Bratislava  NMŠ, 

Listy z väzenia, Dopisy z vězení, Bratislava:  1999 Jolana. Kusá, Raisa. Kopsová, Bratislava  NMŠ

Miroslav   Kusý, Milan Šimečka: Veľký brat a veľká sestra   2000, Nadácia Milana Šimečku Bratislava

O ňom:

Veľké a malé dejiny Milana Šimečku, 1992.  Jolana Kusá, Alma Munzová, Bratislava NMŠ, Polygrafia vedeckej literatúry a časopisov SAV

 Milan Šimečka: Bibliografie dila za léta 1975-1990,Praha 1992, Ústav soudobých dějín

 Jolana Kusá, Raisa Kopsová, František Fundárek: Život v slove, život slovom. Zjavné a skryté súvislosti slovenského samizdatu. Bibliografická príloha (K. Hradílková, Jolana Kusá, Raisa Kopsová) Vydala Nadácia Milana Šimečku 1995, Renesans

Prítomnosť minulosti. Minulosť prítomnosti, 1996, Zborník príspevkov z konferencie pri príležitosti 5. výročia úmrtia Milana Šimečku. Zostavili Jolana Kusá, Peter Zajac. Vydala NMŠ, Bratislava, Renesans