Miroslav Kusý: V každom človeku sa snažil nájsť to dobré
rozhovor Tomáša Galisa publikovaný v Denníku N 24.09.2015.
Milan Šimečka hneď po revolúcii hovoril, že s dobrými stránkami k nám príde zo Západu aj to, čo by sme si až tak neželali, spomína na svojho priateľa Miroslav Kusý
Dnes je to dvadsaťpäť rokov, čo zomrel filozof, spisovateľ a disident Milan Šimečka. Spomína naňho jeho priateľ MIROSLAV KUSÝ.
Milan Šimečka sa narodil v roku 1930, vy ste o rok mladší. Dá sa hovoriť o nejakom generačnom pocite ľudí, ktorí pubertu prežívali v čase druhej svetovej vojny a na prahu dospelosti ich zastihol rok 1948?
Myslím si, že áno, vyrastali sme v období, ktoré nás výrazne poznamenalo, a prichádzali sme do obdobia, keď sa od nás niečo očakávalo. Generačná spriaznenosť bola veľmi silná, ale, samozrejme, každý má individuálny osud. Nástup komunistického režimu sme prežívali rôzne. Ja som napríklad pochádzal z komunistickej rodiny, otca za Slovenského štátu väznili za to, že na prvého mája roznášal letáky.
Ale ideám komunizmu uverili aj ľudia, ktorí neboli z komunistických rodín.
To súviselo s vojnou, s útrapami, ktoré priniesla, a po nej prišiel ošiaľ, že sa konečne rysujú nové možnosti pre život.
Kedy ste sa so Šimečkom prvýkrát stretli?
Robili sme v rovnakej – ideologickej oblasti, boli sme filozofi, jediní, akí mohli v tom čase byť. Ja som vyštudoval v Prahe na Karlovej univerzite, Šimečka vyštudoval literatúru v Brne, ale inklinoval tým smerom ako aj ja, učili sme obaja na vysokých školách, stretávali sme sa na seminároch, ktoré boli v tomto prostredí bežné. Posudzoval som aj jeho kandidátsku i docentskú prácu. Bol som dosť milo prekvapený, pretože vtedy nebolo zvykom písať práce, ktoré neboli podložené citátmi z Marxa, Engelsa, Lenina a Stalina a ktoré mysleli vlastnou hlavou. Tým ma zaujal, ale zblížili sme sa vlastne, až keď sme boli obaja rovnako postihnutí režimom. Keď už sme boli dosť izolovaní, bol pre mňa najbližším priateľom.
Čo to znamenalo myslieť vlastnou hlavou?
Ľudia sa báli povedať svoju vlastnú myšlienku a bolo bežné, že si svoje práce postavili na barličkách citátov: „ako povedal Lenin…“ To bol školometský prístup, proti ktorému naša generácia ostro vystúpila. Povedali sme si, že keď už sme priviazaní k tomu marxizmu, aj z neho sa dá urobiť celkom slušný nástroj na myslenie. Napríklad ja som napísal učebnicu, kde som nepoužil ani jeden citát z klasikov marxizmu, a aj to vyšlo. Skrátka, to, čo je múdre i hlúpe, je odo mňa a nebudem sa zaštiťovať nejakým klasikom.
Marxizmus-leninizmus však bola oficiálna doktrína. Ako je možné, že ste na tých školách učili?
Nebolo to bez problémov. Šimečka prišiel z Čiech, ja som prišiel z Prahy, kde som študoval. Na mestskom výbore strany som bol podozrivý ako „ten Pražák“, čo bolo pejoratívne označenie pre človeka pokazeného Prahou, kde sa premieľajú všelijaké myšlienky a ľudia ako Cvekl, Zelený a veľa ďalších tohto typu, ktorí nové nebezpečné idey prinášali. Naša generácia začala vystupovať proti tomu, čo sme po Stalinovej smrti nazývali dogmatickým marxizmom. Presne o tom bola Šimečkova kniha Sociálne utópie a utopisti. Utopickí socialisti boli jedným z pilierov marxizmu, ale on ukázal, že to nebolo také banálne, ako to tvrdili dogmatici, ale že šlo o košatý strom vo vývoji ľudského myslenia.
Aký to bol človek?
Snažil sa v každom nájsť to dobré. Veľavravná je príhoda s Pavlom Mešťanom, ktorý bol hlavným slovenským bojovníkom proti Charte 77, revizionizmu, rakúskym socialistom a tak ďalej. Mešťan bol hlavným rečníkom na stretnutí o Charte na internáte Mladá garda. So Šimečkom sme sa o tom dozvedeli, Jano Čarnogurský sa k nám pridal a išli sme tam. Keď začal Mešťan na Chartu chŕliť oheň a síru, prihlásili sme sa. Chcel tomu zabrániť, ale študenti sa postavili za to, aby nás nechal vystúpiť. A tak sa aj stalo. A typický Šimečka ešte šiel za Mešťanom a snažil sa s ním dohodnúť, že by sa mohli stretnúť, emapticky sa s ním snažil dohovoriť, aj sa dohodli na schôdzke, ale Mešťan, samozrejme, neprišiel, naopak, išiel nás udať na ústredný výbor, že sme prišli provokovať na jeho prednášku. A riaditeľa internátu vyhodili za to, že nás pustil na verejnú prednášku. Šimečka bol typ empatického človeka, ktorý sa snažil s každým dohovoriť, nájsť spoločnú reč. S Julom Strinkom sme v utorok hrávali šach a Šimečka sa k nám pridal a zaviedol tvrdý režim. Bolo typické, že do bežného slovenského posedenia, kde sa pilo, spievalo, sa snažil zaviesť nejaký „řád“. Každého prinútil, že si musí pripraviť nejaký vstup. Mňa donútil, aby sme začali písať spoločnú knihu, a tak sme si tam čítali jednotlivé kapitoly. A bol optimistom.
Optimizmus cítiť aj z knihy Koniec nehybnosti, kde sú články z konca 80. rokov. Ako to vtedy videl?
Na stretnutiach zakázaných spisovateľov mal vždy nejaké optimistické vystúpenie, že sa všetko skvelo vyvíja. Milan Uhde tam bol, naopak, diablov advokát. Ale Šimečka videl vždy to lepšie.
Čo hovoril v roku 1968?
Je zaujímavé, že v tej hektickej dobe sme sa nestretávali. Vlastne až keď sa stal bagristom a mňa tiež vyhodili, sme nachádzali k sebe cesty ako ľudia, ktorí sú mimo.
Prečo ho vyhodili?
Mal dosť na rováši, písal napríklad do Literárních novin, bol blízkym priateľom Ludvíka Vaculíka, Viléma Prečana a všeličo iné. Zrátali mu to.
Bol optimistický, aj keď ho vyhodili?
Mal aj chvíle pokleslej nálady a skepsy, ale optimizmus bol jeho životný postoj. No senzitívne znášal kriminál. Ja som bol zatvorený len niekoľko týždňov, ale ako spoločenský vedec som to bral ako študijný pobyt. Milan sedel omnoho dlhšie a niesol to dosť ťažko, veď sa mu to odrazilo aj na zdraví.
Prečo nepodpísal Chartu?
Práve on ju priniesol na stretnutie so mnou a s Jánom Kalinom. Oni dvaja však mali problémy. Šimečka nechcel ohroziť deti a jeho manželka Eva to ťažko niesla. Kalina bol pred emigráciou, tak som to podpísal len ja. Keby som bol vedel, do čoho idem, teda že to v Bratislave podpíšem len ja, tak neviem, neviem.
Nevyčítali ste mu to niekedy?
Nie. Veď on bol iniciátorom všetkých akcií, medzi nami bol rozdiel formálneho podpisu. A policajti mu to aj tak nedali k dobru.
Ako vnímal tých niekoľko porevolučných mesiacov, ktoré zažil?
Milan bol v tomto ohľade veľmi zaujímavý, pretože prišiel s tým, že si zo Západu nemôžeme brať len dobré veci, to, čo nám vyhovuje, a nechať tak to, čo nechceme, ale musíme to brať všetko, pretože to inak nejde. Skrátka, hovoril, že s dobrými stránkami k nám príde aj to, čo by sme si až tak neželali. Tak sa aj stalo, a nemohol tušiť, čoho všetkého sa ešte dožijeme.
Čo by hovoril dnes? Napríklad keď vidno rozdiel medzi západom a východom kontinentu v otázke utečencov?
To by som rád vedel. Sme v nejakom svrabe, nikto neprichádza so žiadnou víziou, pokladá sa to dokonca za smiešne. Asi by vychádzal zo svojho postoja, že toto všetko patrí k demokracii, že to treba kultivovať. V to veril a aj preto sa snažil presvedčiť aj toho Mešťana.
Martin Šimečka pred niekoľkými dňami napísal, že s tým optimizmom jeho otca to nebolo až také horúce, a že dnes by si búchal hlavu.
To je pohľad syna, ktorý naň má právo, ale vždy je to jednostranný pohľad. Keď hovorím, že bol optimista, nebol to ten teľací optimizmus.
Prečo robil po revolúcii len úradnícku prácu v kancelárii Václava Havla?
To nebola úradnícka práca, bol Havlovým poradcom. Skutočne sa v tom vyžíval, stretol sa s Thatcherovou a s kopou ľudí, o ktorých vedel len z médií. To, že mal na starosti styk so zahraničím, ho veľmi bavilo. Dokonca som vo VPN vytýkal Petrovi Zajacovi a Fedorovi Gálovi, že Šimečku nechali odísť do Prahy a nevyužili ho viac tu. Mal som vtedy taký dojem, ako keby tu bol zaznávaný.
—————————————————————————————–
Milan Šimečka (1930 – 1990) bol česko-slovenský filozof, spisovateľ a disident. Vyštudoval ruskú a českú literatúru a filozofiu. V roku 1954 sa presťahoval do Bratislavy, kde pôsobil ako vysokoškolský učiteľ. Po okupácii bol robotníkom, v roku 1981 ho uväznili a po roku bez súdu prepustili. Bol autorom množstva článkov a kníh, medzi ktoré patria Obnovení pořádku, Kruhová obrana či Konec nehybnosti. Po revolúcii 1989 bol desať mesiacov až do svojej smrti poradcom prezidenta ČSFR Václava Havla.
Miroslav Kusý (1931) vyštudoval filozofiu Karlovej Univerzity. Pracoval na FF UK v Bratislave, neskôr docent a profesor marxistickej filozofie. V období 1968 až 1969 bol niekoľko mesiacov vedúcim Ideologického oddelenia ÚV KSS. Po roku 1969 bol vylúčený zo strany i z univerzity, pracoval ako manuálny robotník, dokumentarista. Podpísal Chartu 77, v roku 1989 strávil niekoľko týždňov vo väzbe. Bol prvým porevolučným rektorom Univerzity Komenského.